Pán páter! keby v cirkvi sme neboli rovní a rovnejší, možno by som uznal Vaše odvôvodnené obavy. pokiaľ vieme ako to funguje v našich radoch, veľmi by som sa nad tým nezamýšľal. Možno rozumiem tomu že súčasná situácia očisťuje aj nás samotných v cirkvi a aj ich predstaviteľov. mnohé možno rany sa uzdravili aj vďaka viere. možno vlažní kňazi teraz horlivejšie sa budú snažiť o vysluhovanie sviatostí, ako to bolo do onoho času, kedy sme nepoznali dôsledky pandémie.
Len vždy je dobré pri posudzovaní čohokoľvek vychádzať jednak od seba, jednak od vlastných radov, pretože v kňazskej hierarchii to vôbec nie je ideálne. sú farnosti, kde kňazi uprednostňujú veriacich na základe nacionalizmu, čo nie je správne. tie národnostné tretnice sú veľmi zreteľné vo farnostiach. druhá vec. otázke slobodnej vôli človeka, čo mozno narážate na aktuálnu situáciu nie je správna. Aj v cirkvi musíme pochopiť, že najväčší svätci sa rodili z najväčšej bolesti, tak isto, ako najväčšie božie diela sa rodia z najväčších bolestí, ktoré cirkev musí pretrpieť. Práve preto sme ako kresťania pozvaní. aby sme trpeli spolu s Pánom, lebo len tak dokážeme sa najužšie zjednotiť s jeho utrpením.
Pri Vašej vysviacke ste počuli slová, že ..."Prijmi obetné dary svätého ľudu a obetujich Bohu. Uvedom si, čo budeš konať; pripodobni sa tomu, čo budeš držaťv rukách, a naplň svoj život tajomstvom Pánovho kríža.“....
to nie je povedané len tak. Tie slová som počul viackrát, keď som bol v liturgickej asistencii pri vysviacke kňazskej. pozrite sa... vy ste to prijali dobrovoľne, ale skúste si predstaviť že tak konať nebudete. trošku som vám zodpovedal na vašu otázku. nechcem samozrejme pripodobniť sviatostné kňazstvo k pandemickému stavu, ale chcem vystihnúť zmysel obety. proste v tomto čase, ktorý sme nečakali ani v najhoršom možnom scenári, ani ja ani vy stopercent.... sa napĺňa to, čo ste prisahali k vysviacke.
Pozrite. Nič nie je náhoda. skúste prijať to, (teraz nehovorím ako vy osobne) proste skúste to prijať ako božiu výzvu. V živote človek sa musí kadečoho zriecť. napríklad nie raz sa stalo, že v dedine, kde som istý čas žil pri starej mame, celý týžden sa neslávili sv. omše. a to mi padlo veľmi ťažko, že som nemohol ísť na sv. omšu. pondelok utorok... až v nedelu... naozaj ako kresťanovi, ktorý potrebuje duchovné osvieženie mi to veľmi ťažko padlo. isto viete, že pokiaľ v dedine jeden knaz má 4 dediny proste sa stane situácia, že filiálka proste omše nemá celý týžden. rozumiem vyťaženost knaza, ked nie je schopný sláviť na danom mieste omše, ale toto potom ako si vysvetľujete? boží ľud potrebuje sviatostí. sýtiť sa božím telom potrebujeme denne, tak isto ako vykonať si sv. spoved.
Nehovoriac o tom, že v prikázaný sviatok nebola zabezpečená sv. omša vôbec, pretože to bol týždeň, ktorý sa neslávila omša, a o pandemii opakujem nebolo ani reči. nehovoriac o tom, že na ten den pripadal odpustová slávnosť titulu kostola, kde do chrámu prichádza naozaj hojne veriacich, chrám je nádherný, jedinečný široko ďaleko! dajme tomu že toto je všetko ako obal. dobre. môžem si sv. omšu predsa pozrieť aj v televízii, kde sú asi dve alebo koľko do dňa. pohoda. ale opakujem, tieto situácie sa bežne dejú. Kládol som si otázku, prečo nechce prísť kňaz z vedľajšej dediny alebo z mesta nejaký kaplán a vypomocny duchovny, kde ich je dosť! a vypomocť v neprítomnosti tamojšieho kňaza. aký problém je odslúžiť dve omše po sebe? keď som chodil do roboty, denne som chodil na omšu. bol som hladný, smädný, ale bol som aj na omši, a keď som prišiel domov, neskoro, po tme, potom som jedol a tak ďalej. čiže musíme sa pri konštruktívnej kritike naozaj pozrieť do vlastných radov. toto je realita mnohých farností. viete. kto chce hľadá spôsoby, kto nie dôvody. vždy to platilo. ja som neváhal ísť pešo z dediny do susednej len kôli tomu, aby som bol na omši, poprípade na bicykli, aby som sa pred sviatkami vyspovedal, lebo som nemal inú možnosť, nakoľko som chodil do roboty. nemusel som ísť! ale sadol som na bicykel a išiel som, cesta relatívne nebola jednoduchá. cely spotený, vyčerpaný prišiel som domov, ale šťastný po sv. zmierenia. keď som to dokázal ja laik, dokážu to mnohí vaši spolubratia. Chcel som tým toľko povedať, že aj počas tejto situácii je X!!! možností, ako vyjsť v ústrety veriacim možno ešte je to oveľa inšpiratívnejšia forma, ako keby táto nepriaznivá situácia nenastala.
Záverom poviem ešte. Teda v prvom rade správne odkomunikovať vec tak, aby nie on vás dostal do kúta, ale aby vy ste mu poplietli hlavu, a na základe ťarchy dôkazov z biblie a praktického života docielili uznanie slúženia sv. omší a všetkého, čo s tým súvisí. žiaľ, praktickosť myslenia v cirkvi je dosť obmedzená, a vidíme že udreli pastiera a ovce sa rozprchli naozaj. Pán páter pouvažujte nad tým, čo som Vám adresoval, pretože aj ja som chcel byť kńazom a dobre viem ako to zle a ťažko padne, keď vám niečo niekto zakáže, a možno na to ani nie je dôvod.
Musíme predovšetkým sa uzdraviť zvnútra, pretože keď skutočne veríte evanjelium, môžete byť vzdialený aj stotisíc kilometrov od akéhokoľvek kostola a eucharistického spoločenstva, srdcom budete bližšie ako hocikto iný. ja som takto precítil vieru, a neúčasť na sv. omšiach tiež ma mimoriadne citovo raní, pretože viera je môj životný štýl, ale prijal som to tak, že si doma vytvorím domácu cirkev, kde v modlitbách sv. ruženca, ktoré sa denne modlím niekoľko, možno aj 5 krát za deň sa dokážem tak zjednotiť s cirkvou, že Boh ma dokáže posilniť aj inak ako sviatostne. tým samozrejme nepopieram nedajbože sviatostný účinok cirkvi, ktorý je potrebný pre spásu. ale preto, aby sme my ľudia, kresťania boli predovšetkým vyrovnaní psychicky, pretože častokrát naše slabosti pochádzaju z nízkeho sebavedomia, zníženej sebadôvery, slabej viery, nedostatku zbožnosti, nízkeho poznania písma svätého, a nulový záujem o duchovný život ktorý vychádza z milosti pri krste.
Skúste nad týmto pouvažovať a prijmite to ako odo mňa, ktorý som naozaj sa chcel celým srdcom slúžiť Bohu a cirkvi, ale som sa nestal kňazom. Čo na to poviete. Budem rád ak mi odpoviete.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár