Vianoce som teda už opisoval v mojich troch článkoch, ktoré som pridal za relatívne krátku dobu, kde som apeloval na niektoré fakty, a svojsky ich opísal. na to osobne má v podstate každý z nás právo a nárok, a ja hovorím stále, je dobré, kedy človek v podstate vie využiť to, že niečo sa dá povedať slobodne, že k niečom sa dokážem konštruktívne vyjadriť, mám na niečo názor, a predovšetkým je podnet k niečomu, čomu sa hovorí zmena.
Aj na vianoce celkom isto pri otváraní darčekov, a neviem ešte čoho, to síce patrí k tomu, ale naozaj odkedy som duchovne prežil mnohé príjemné, menej príjemné, a niektoré nepríjemné udalosti naozaj môj pohľad sa zastrel tým, o čom to naozaj je. Už samozrejme vieme, že oslavujeme narodenie Pána, ale ja som si uvedomil, že som veľmi rád, že tento čas, čas adventný, čas po celý rok, som zasvätil práci tým, ktorí to najviac potrebujú, a o to viac si to vážim, že je to v kruhu mojej rodiny. Tak, ako v kruhu Svätej rodiny, sviatok ktorej sa slávi vždy v poslednú nedeľu v kalendárnom roku, a teda aj v cirkevnom, je potrebné, aby človek naozaj po tieto dni myslel nielen na tú svoju rodinu, ale aj na rodiny ostatné, ktoré nie sú spolu, ktoré sú z nejakého dôvodu odčlenené.
Ktoré nie sú pospolu, a možno by veľmi túžili byť spolu, ale z dôvodu možno pracovných povinností proste spolu nie sú. Oddeľuje ich napríklad príliš veľká vzdialenosť, a teda z toho dôvodu niektorí pravdepodobne strávia sviatky prostredníctvom rozličných odkazov on line na internete, prostredníctvom telefonátov, skajpov, a neviem ešte čoho všetkého, čo k tomu bezpochyby patrí, a bez tohoto sa naozaj nezaobídeme, pretože to všetko robí človeka bližším, hoci v realite to na prvý pohľad nevyzerá, keď niekoho odďeľuje do daného človeka stovky, alebo tisíce kilometrov.
A práve o to tu ide. Práve toto je možno frustrácia z nenaplnených túžob, že proste ja niečo chcem možno malé, ale neviem to dostať. Viem materiálne si vynahradiť všetko, čo potrebujem, niekedy naozaj nie je núdza o nič, hoci nie vždy je to ideálne, ale naozaj človek už má dostatok aj počas roka tých materiálnych statkov. Už sme zarobili toho dosť, a možno ešte stále toho nemáme dosť, ale ja vravím stále, že všetko je len o akomsi uhle pohľadu na danú realitu, v ktorej sa nachádzame, a kde konkrétne žijeme, a ako sa pozeráme, akými očami pozeráme na okolitý svet, ako to všetko vnímame, ako vnímame sviatky, ako vnímame možno samotu, osamelosť, ktoré sú bezpochyby dva rozličné pojmy, na prvý pohľad súvisiace, ale majú iný význam.
Mnohí sa snažíme byť akýmisi bližšími, ale vidíme, že vo svete sa teda deje presný opak toho, čoby malo byť. Vzďaľujeme sa jeden od druhého. Odmietame kontakt s človekom, ktorý pri nás stál, a takto ho možno nechávame naozaj napospas osudu. Vydávame sa rozličným smerom s cieľom naozaj konečne akosi zakotviť do bezpečného prístavu, kde bude vládnuť pokoj, mier, harmónia, ale predovšetkým pravda, a bezpochyby tá Pravda, ktoru je Ježiš Kristus, ktorý je Cesta, Pravda, Život. Pokiaľ si človek toto neuvedomí, naozaj bude blúdiť a nenájde pokoj. Materiálne statky nikdy nevedia dostatočne uspokojiť človeka natoľko, aby stále nebažil po niečom novom
Istá žartovná anekdota ma po tieto dni akosi spontánne napadla, a celkom isto stojí za akési uváženie resp. je to na hlboké filozofické zamyslenie, že načo budem jesť dnes, keď sa môžem najesť aj zajtra, alebo načo mám jesť dnes, keď zajtra budem opätovne hladný.
Záverom chcem popriať nám všetkým príjemné prežitie vianočných sviatkov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár