skúsim ti to teda vysvetliť, ako sme sa to učili na biblickej teológii.
V biblii akási logická dedukcia neexistuje, nakoľko biblia je kniha vzťahov (vzťah Boh a človek, vzťah Boh a démon ešte pred stvorením sveta, kedy sa diabol vzbúril voči Bohu tým známym, čo dostalo pomenovanie non serviam, možno si to počul aj niekedy na kázni.)
Biblické učenie prekračuje naše myslenie práve preto, pretože cieľ, obsah a podstata biblie nie je podať "učenie" ako ho podávajú vedy najrozličnejšieho spektra, to možno chápeš isto. Biblistika nie je veda v pravom slova zmysle, pretože Boh nikdy nebude predmetom skúmania, nakoľko o Bohu vieme povedať len to, že jestvuje "Deo est" čiže Boh je, a nič viac. Je to paradoxné, ale je to tak.
Tam sa to končí. Práve preto v akomsi biblickom žargóne sa spomína, že neveriaci človek, ateista má silnejšiu vieru ako teista kresťan, nakoľko akosi "prirodzene" nejestvuje kresťan, ktorý v nejakom biblickom bádaní, pokiaľ ťa to zaujíma, pokiaľ pristupuješ zodpovedne k svojej viere, a dokážeš odpovedať na pozvánku Boha do života kresťanskej rodiny ako takej, teda nejestvuje kresťan ktorý nepochybuje.
Teda každý pochybuje. A to je v podstate dobre, pretože pochybnosť v priamom slova zmysle môže ma primäť k poznaniu pravdy, teda môj výskum ako taký docielim do roviny poznania, že prídem k nejakému cieľu.
Je to niečo, teda prirovnal by som to v príklade ako v matematike skúška správnosti.
Ťažko povedať, prečo v matematike sa robí skúška správnosti. Ak som niečo vykonal na prvý raz v ktorom som stopercent presvedčený, načo potrebujem skúšku správnosti. Matematika je predsa presná veda, ktorá omyly nepozná.
Ona sa nerobí na vyvrátenie mojej nevery, to znamená, na vyvrátenie nejakých súbežných tvrdení a podobne, ale na potvrdenie danej pravdy.
Preto sa domnievam, že je to sčasti taká filozofická špekulácia, ale keď sa nad tým zamyslíš, stojí to za to. A o to presne ide aj v kresťanstve a viere v Boha ako celok.
Preto ako kresťan môžem len poľutovať ateistu ktorý sa ešte nepresvedčil aký dobrý, predivný a úžasný je Pán, napriek životným strastiam, skúškam, životom plným ťarchy, otáznikov, spôsobených nejasnosti, skúškam každodenného života, bolesti a všetkého, či si vieme predstaviť, ktorý sa ale celkom isto môže skončiť v náručí Nebeského Otca.
A teda logicky celý náš život smeruje do večnosti.
Ešte k tvojej otázke, či si satan zaslúži takú poctu aby ho titulovali menom.... to neviem. Domnievam sa, že na niektoré ťažké, zatiaľ pre nás hypotetické otázky sa ako odpovede dozvieme vo večnosti, kedy nám to všetko bude vysvetlené.
Satan nemá meno pre zásluhy, ale pre konkrétne označenie, definovanie zlého démona, ktorý reálne jestvuje zatratený v pekle.
Ak by som hypoteticky aj vyvrátil (čo by som sa nikdy osobne neodvážil) tvrdenie troch fatimských dietok z udalosti okolo roku 1917, musíme uznať, že súbeh biblických udalostí od genezis po zjavenie Jána, Apokalypsu v boji o spásu ľudstva vedeného k Bohu je mimoriadne náročný.
A keď dokončím, modlitbu ..."Otče náš"... vypovedal Pán Ježiš. On diabla reálne pozná od počiatku. Aj keď sa hypoteticky domnievam, že v modlitbe otčenáš sa pravdepodobne mýlili, ale opäť poviem Pán nám to vo večnosti vysvetlí, o čo išlo. Vysvetľuje sa to tak, že pojem "malo" ako sed libera nos ad malo je pojem zlo vo všeobecnosti.
"Malo" má však význam aj ako jablko. Práve preto je jedenie zo zakázaného stromu poznania dobra a zla symbol jablko, pretože malum je latinsky zlo, ale malus je jablko (malvica plod) a keďže sa jedná o podobnosť slova, zlo pripisovali jablku. aspon tak som to pochopil zo skript biblickej teologie, čo sme mali starý zákon v seminári. inak sa to vysvetliť nedá.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár