Spoznáva proste ten vnútorný svet daného diskutujúceho, človek cíti, že naozaj tam Boh je medzi nami. Nie nadarmo v biblii sa píše, že... kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi. Mt 18,20.
Ďalej pokračujem. Úplne vám rozumiem, všetko v poriadku, ale nakoľko, ( spomeniem na okraj) som študoval teológiu aj filozofiu, sú to dve cesty, ktoré zdanlivo nič nespája, kráčajú paralelne vedľa seba ale majú mnoho toho spoločného.
To je odveký princíp rivality medzi filozofickým zmýšľaním, a zmýšľaním na základe viery. Je to veľmi jednoduché proste niečo ako naša sv. omša, alebo bohoslužba ako taká. Ako to myslím.
Vysvetliť racionálne, načo mám ísť na omšu, načo mám ísť do kostola ako takého, do chrámu, na nejaké kresťanské spoločenstvo, keď to teda pomenujem všeobecne k čomu to všetko mi slúži, aký konkrétny osoh z toho budem mať, alebo či sa jedná len o nejakú duchovnú spirituálnu zvyklosť, je nereálne. Nevieme prečo ideme na omšu.
Samozrejme to nemyslím z pohľadu spirituálnej teológie, ale z hľadiska ľudského chápania, a práve preto nás duchovný život ako taký plne prekračuje, a nie každý je veriaci, nie každý chápe duchovné zákony, a rád číta písmo sväté. Dokonca ani mnohí kresťania nečítajú biblické texty, čo je samozrejme na škodu veci, a človek častokrát nedokáže citovať nejaký vhodný príslušný biblický text, citát, ktorým sa dá apelovať, nerozumie kontextovým situáciám, ja jeden použijem...." zákon Pánov je dokonalý, osviežuje dušu, Svedectvo Pánovo je hodnoverné, dáva múdrosť maličkým. Ž 19,8 To nie je len nejaký duchovný príkaz.
Mňa príkazy obmedzujú, (filozoficky, logicky vzato )a čiastočne môžeme povedať,že nám berú slobodu, pretože ak sa sami rozhodneme, že nejdeme na sv. omšu,v podstate páchame hriech.
Vidíme, že sami sme sa slobodne pre niečo rozhodli, ale rozhodli sme sa v podstate pre hriech, pre to zlé, a to nám bráni k akémukoľvek duchovnému putu s Bohom, ak je o tomto téma.
Otázka teda je viacmenej jasná. Kde potom máme slobodu. Ťažko povedať, a skonštatovať such, na základe toho, čo som písal, že...Nikde.
Tu môžeme viacmenej len zbožne skonštatovať, že duchovné veci nás prekračujú na míle, nedokážeme ich obsiahnuť, a to všetko aj tak ťažko pochopíme, a to všetko nám nejako bude vysvetlené vo večnosti, ako mi to povedal raz duchovný otec.
Racionálne z nej nič nemáme, pretože bohoslužobné úkony sú vzdialené racionálnemu premýšľaniu, práve preto nemôže byť každý veriaci. Nie preto, lebo je to komplikované, ale preto, lebo duchovné myslenie ako také nie je vlastné každému. Práve preto mnoho učencov bolo ateistov, pretože všetko podriadili len kritickému zmýšľaniu a nedokázali prijať aj to, že jednoducho niečo jestvuje, čo ma plne prekračuje, čomu dávam zmysel, ale neviem si to logicky vysvetliť.
Nevieme prečo si máme kľaknúť. vieme len že to vykonať máme. Samozrejme jedná sa aj o to, či to robíme na základe akýchsi všeobecných zvyklostí a tradícii, alebo sme upätí na nebo, kedy človek proste prosí podvedome Boha, aby nás oslobodil od toho všetkého, čo človeka dokáže obmedzovať. ...uznávam, že toto je už veľká filozofia.
Záverom môjho článku poviem, že práve tá skutočná sloboda tkvie v tom, že v niečom proste sa podriadim, a nechám plynúť veci tak, ako idú, aj keď o niečom už nedokážem rozhodovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár