To dieťa na to musí prísť samé. Znie to možno neuveriteľne, ale je to tak. Poviem vlastnú skúsenosť.
Keď som mal asi 15 rokov, 16, tak nejak, končil som prvý ročník strednej školy, jedno ráno cestou na autobus MHD som dostal nápad, že sa budem modliť sv. ruženec. Na prstoch počítať, nemusím ho predsa fyzicky v ruke držať. Nik mi to nepovedal. Ani otec, ani mama, ani brat, ani starí rodičia, prišiel som na to sám.
Pokiaľ ja neukážem cestu k Bohu svojim alebo iným deťom, alebo iným ľuďom, neznamená to že ho hľadať nebudú, poprípade budú mať o viere skreslené až deštruktívne myslenie.
Kopa kresťanských a zbožných rodičov dbali na možno až extrémne prísnu výchovu, a z ich detí sa stali ateisti. Vzory pre človeka, pre mňa osobne (ak vychádzam z osobného príkladu) sú vždy nápomocné a slúžia ako prostriedok nie ako cieľ.
Na základe tohoto som si vymyslel sériu blogov Jestvuje cieľ bez cesty a jestvuje cesta bez cieľa.
Darmo navediete dieťa na správnu cestu, a ukážete mu božie príkazy, ktoré je dobré zachovávať, pretože..." blažení to, ktorí kráčajú podľa zákona Pánovho..." pokiaľ danému človeku, je jedno či je to dospelý alebo dieťa mu to je jedno....
Ja sa pamätám ako dieťa sme čítali si obrázkovú bibliu (biblické príbehy) v školskej družine po vyučovaní, a kreslili sme si obrázky z biblie! mimo náboženskej hodiny. Tak nás to zaujalo! Nechodil som na nijakú cirkevnú školu, vtedy takyto status bežne školy ešte nemali. ešte v čase pred prvým sv. prijímaním sme s vtedajším pánom kaplánom si sem tam zahrali futbal "pod farskou bránou".
Tak sme tomu hovorili. Bola to buď sobota, alebo prázdninový deň. A večer sme boli spoločne ako deti, možno nás bolo aj 10 miništrantov na sv. omši.
Pamätám sa, zazvonil som na úvod, a zvon neodznel, a pán kaplán mi povedal... silnejšie... to bol trochu komplikovaný zvonec pri sakristii, to je jedno. Čo chcem povedať.
Napriek tomu že od tejto scény ubehlo 26 rokov, na tie okolnosti si presne pamätám. Nejedná sa o to, či ich mám hlboko vžité, dokážem sa na ne rozpamätať, alebo nie. Podstatné je, že JA osobne, som niečo chcel dosiahnuť bez toho, aby mi to povedali rodičia, kňaz, veriaci v kostole, učitelia v škole, nejakí spolužiaci, kamaráti, a proste hocikto, kto má priamy alebo nepriamy vplyv na dianie okolo vás vo všeobecnosti, keď sa na to pozeráme. Je to úplne jedno.
A keď sa vrátim k podstate tohoto výroku, áno plne chápem, čo autor chce ním povedať, avšak nesmieme zabudnúť, že osoba, ktorá bude hľadať Boha "inde" alebo ho hľadať nebude, trpí nedostatkom viery, zníženej sebaúcty k sebe samému, neprehlbovanie si základnych kresťanských zručnosti, neprecítenie viery. Niekto prežíva tieto veci spontánne, niekto ich nedáva najavo.
Rozdiel medzi nimi nie je azda, na prvý pohľad žiaden.
Horšie je, čo sa týka aj účasti nielen na sv. omšiach, ale praktizovanie duchovného života ako uvažovanie nad staťami z Písma Sv. osvojovanie si niektorých myšlienok ktoré vedú k spáse a pod... toto chýba deťom.
Pretože nikoho nezaujíma, či sedí vprvej rade v kostole, alebo poslednej, ale to, či dokáže aspoň trochu rozmýšľať v duchovných súvislostiach. Žiaľ, ani prvopríjimajuce deti v súčasnosti buď ničomu nerozumejú, alebo máločomu podstatnému a tobôž nie tomu, či dokážu rozpoznať stav, kedy môžem ešte pristúpiť k sv. prijimaniu, a kedy by som už nemal. Skôr teda na toto by som sa zameral.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár