No. Pridal som nový nadpis, aby som si to pre istotu nesplietol s niečím iným, o čom som rozprával v nejakom blogu.
Pridám teda myšlienku, ktorá teda sa stala ústrednou tematikou, na ktorej možno ešte niečo pridám, a ona znie takto. "...jedine úplne závislý na Bohu je skutočne slobodný..." Neviem presne kto konkrétne je autorom týchto múdrych myšlienok, ale je to super.
No. čo teda k tomu poviem. Pojem úplnej závislosti na Pánovi a úplnej nezávislosti od matérie a akejkoľvek hmoty, materializmu je dosiahnuť v duchovnej oblasti života veľmi ťažké a obtiažne.
V prvom rade je veľmi potrebné si uvedomiť, že my síce dokážeme niečo, ale nie všetko. Sme síce krehkí, alebo slabí, ale na druhej strane disponujeme s určitými vlastnosťami, ktoré sme si mohli v živote vybudovať prevažne sami.
Práve tá skutočná sloboda tkvie proste v tom, že dokážem si v niektorých veciach rozkázať. Znie to možno neuveriteľne, ale je to tak. Ako som to naznačil, sloboda môže značiť, že disponujeme s niečím, čo sme si vybudovali sami.
Mnoho ľudí je v podstate celkom pohodlných a hľadá akési obmeny toho, čo by som nemusel spraviť. Mnoho ľudí je veľmi aktívnych, a napriek všetkému dosahujú pomerne neúspech, s ktorým azda sa dá veľmi ťažko vyrovnať.
O to horšie je to v ponímaní slobody ako takej, pretože neúspech a proste nejaké depresívne stavy človeka dosť skľučujú a človek žije v akejsi ilúzie. Ako to myslím, sa pokúsim vysvetliť.
Možno v ilúzii, že predsa sa nič nedeje, (pretože jeho ešte stále nič konkrétne nezasiahlo) a teda ďalej si žije možno ten svoj nudný stereotypný život, kedy nechce nič na sebe pozitívne zmeniť, nechce nič spoznať, možno stavil na akúsi overenú istotu, že lepšie je niekedy nič nevidieť, nepoznať, nestarať sa o niečo, čo sa deje okolo mňa. Na jednej strane to vyznie kontraproduktívne, pretože človek v rozpätí osobnej slobody je niekedy vtedy slobodný, kedy...
Dokáže rozpoznať dobro od zla. Dokáže rozpoznať dobrý od zlého úmyslu, ktorý spočiatku vyzerá lákavo, človeku to lichotí, ale nie preto, lebo chce vyzdvihnúť možno jeho morálne kvality, jeho tú dobrotu, tú lásku, nezištnosť, a všetko čo si dokážeme predstaviť pod týmto pojmom, ale to, že človek vprostred požívania slobody je natoľko slobodný, že zakusuje nerozhodnosť, a potrebuje si v niečom poradiť. Potrebuje si poradiť, a radu predsa nedostane, alebo nie je s ňou spokojný ako tak.
Prejavuje sa to tak, že pokiaľ človek si nestanoví niektoré pravidlá, nielen ktorých sa bude držať, ale aj to, že to definuje jeho osobnosť, aj v duchu národnej vlastneckej hymny..." koho dar nezvedie, hrozba nezlomí..."
Aj tu máme možnosť si všimnúť, že tak, ako nás môže, ako spomína hymna, zviesť dar, môže nás zlomiť hrozba čohosi, a žiaľ, uprostred nič, a to je najväčší paradox, nič nie je.
Ako príklad použijem to, že kedysi jestvovalo nevoľníctvo, otrokársky systém, ktorý v určitých krajinách ešte jestvuje. A problém toho systému spočíva v jeho prešpekulovanosti, že ten človek ktorý je v danom systéme jednoducho nedokáže ani slobodne myslieť a uvažovať.
Čo všetko mu napríklad škodí, čo mu konkrétne vadí, čo všetko ho nivočí, poviem to tak, čo konkrétne devastuje jeho osobnosť, mení ho z osoby mysliacej na osobu, ktorá všetko musí vykonať automaticky, bez toho, aby sa človek zamyslel, že nie ako niečo vykonám, ale prečo to vykonám.
Častokrát pod rúškom strachu, beznádeje, smútku, zármutku, bez akejkoľvek perspektívy dosiahnuť akúsi harmóniu tela, ducha, duše, dosiahnuť vnútornú rovnováhu, čo spomínam pomerne často, pretože tá je naozaj základ všetkého...
A on proste je na tom systéme celkom závislý, pretože inak v danom okamihu paradoxne ani nedokáže. Nie je to preto, lebo to zapríčinila možno jeho vlastná obmedzenosť, miera používať rozum, ale to, že človek darmo bude používať rozum, kedy nemôže užívať primeranú slobodu ako fakt, že nebudem závislý na nejakej, nazvem to trochu odborne, sebadeštrukčnej identite, kde si budem nahovárať, že .... toto chcem, kedy viem, že zažívam vnútorný rozpor, presne taký, ako v nevoľníctve zažívali všetci poddaní, ktorí museli robiť nie to, čo je prospešné, ale plniť nezmyselné, častokrát obmedzené príkazy.
Záverom spomeniem ešte asi toľkoto. Pri tomto stave človeka nedokáže len tak ľahko niečo vyviesť z miery, a dokáže proste ostať pokojný bez toho, žeby vnútorne sa nevedel s niečím len tak vysporiadať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár