Nechápem ale jedno z tohoto písaného článku, prečo ide autorovi len o to, aby sme sa stali silným, teda je to atribút potrebný k tomu, aby v konečnom dôsledku sme sa stali teda nezávislými.
Tu je ten nazval by som to kategorický defekt, ktorý si mnohí z nás veľmi mylne zamieňame, možno je to vplyvom toho, že človek sa nezaoberá filozofiou, alebo teda nejakou tou psychológiou, alebo teda nedbá na nejaké potrebné hodnoty.
Nezávislosť a sila je fenomén azda dvadsiateho storočia, ktorý teda priamo či nepriamo ovplyvňuje doteraz, a nebude tomu inak ani v budúcnosti nás všetkých. Isto vznikol ako odozva od skupiny ľudí, ktorí samozrejme celé generácie teda žili v područí kohosi, kde sa necítili byť slobodní a šťastní.
Preto si mnohí vymysleli akokeby nejaké tie filozofické smery, kde chceli správne zadefinovať svoj svetonázor, ktorý aktuálne zastávali.
Dajme si otázku, kto je to silný človek? Aký je to vyzretý človek? Je to taký, ktorý šablónovite zapadá do nejakého pedagogického konceptu posudku, kde ktosi hodnotí toho druhého?
Je veľmi zvláštne, že mnohí z nás máme akési zvláštne schopnosti, ktoré pravda nie sú vlastné druhým ľuďom, a prejavuje sa to tak, že nám proste nerozumejú a odmietajú. Myslím si, že keď aj my pri procese akomsi teda prispôsobovania sa komusi prestaneme sa snažiť byť maximálne prístupný, úslužný, vtedy mi práve môžeme celkom iste budovať čosi paralelné, čo nás učia možno v tej chvíli.
Mnohí z nás vyslovujeme napríklad silné vety, že... nikdy v živote by som to alebo ono nespravil, toto mi ani vo sne nenapadlo, toto predsa v živote ku šťastiu nepotrebujem, tam by som stopercentne nešiel, ja by som na tvojom mieste to spravil ináč ako ty, keby si ma bol počúval, keby si si dal poradiť, atď.
Ako vidíme, každodenne sa s takýmito odozvami stretávame, čo v nás celkom iste môže vyvolať reakcie vedúce k zmätku a predovšetkým k pochybeniu ohľadom našich samostatných rozhodnutiach, ktoré v tej chvíli sú akokeby nazval by som to podmienené názorom akejsi osoby, ktorá má na nás nejaký ten podstatný vplyv ako taký. Možno je to nejaký náš kamarát alebo spolužiak, ktorý vyvolal v nás isté pochybnosti, a možno mu prestávame dôverovať, hoci to všetko sa môže zakladať v tom lepšom prípade na našom čisto subjektívnom názore, ktorý sa ale pretavil z formy akéhosi prvotného všímania či podozrenia.
To celkom isto môže teda vyvolať akési podozrenie, že ktosi si náš všíma s bočným úmyslom nám uškodiť. Práve na druhej strane toto sú situácie, kde keď ukážeme svoju silu a charakter, posunie nás to predsa len vyššie. Je omnoho lepšie, kvalitnejšie, objektívnejšie sa nad čímsi povzniesť, poprípade kohosi naozaj v dobrom napomenúť bez ohľadu na dobré kontakty s niekým, kde niekto môže zneužiť našu dôveru vo svoj nekalý prospech.
Tejto skutočnosti sa boja napríklad takí ľudia, ktorí jednoducho váhajú čomu dať prednosť, či spravodlivosti, alebo k zachovaniu ako takých dobrých vzťachoch, ktoré sa môžu javiť do toho stavu ako dajme tomu celkom bezproblémové. To sa samozrejme môže pretaviť v tom, že človek bude vo svojich rozhodovacích procesoch značne ovplyvnený nepriamy názormi, ktoré bude považovať za konečné a trvalo platné. Bude ich mylne považovať za správne, a to všetko len preto, lebo začína pochybovať o svojich rozhodnutiach, a potrebuje sa neústále pýtať na názor kohosi. Takto som to vybadal aj v mnohých článkoch.
Čo teda dodať ešte na záver tohoto článku. Tak sa celkom isto môže stať, že na začiatku keď sme sa pýtali len o radu kohosi, ale dbali sme teda predovšetkým na to, že teda to konečné rozhodnutie bude pevne v našich rukách, tak vplyvom vonkajších okolností celkom isto sa môže stať, že budeme na konci riešenia v područí kohosi úplne iného, a samostatne nebudeme vedieť sa rozhodnúť, pretože toho nebudeme proste schopní.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár