Písmo ma varuje v Knihe Zjavení, ako sa budú ľudia klaňať šelme, ktorá má na čele napísané synboly 666, a tiež plné rúhavých mien, a podobne.
Je veľmi evidentné, že Pán Boh veľmi plače, lebo vidí, ako človek svojím vlastným postojom, svojím pochabým rozumom si volí inšiu, špinavšiu, neschodnú a priam hrôzostrašnú cestu, po ktorej sa chce zo svojej vlastne vôle vydať po nej kdesi do neznáma.
Einstein tiež povedal. Citujem ho, tak, ako poznám ten citát, na ktorý som robil úvahu ešte kedysi dávno na strednej škole. Znie. "Iba život, ktorý žijeme pre ostatných stojí zato".
Tento výrok poznám približne 10 rokov, a dlho mi v hlave rezonuje. Mal som ku nemu úctu a rešpekt, nakoľko som duchovne založený človek, a veľmi špekulujem a vnímam myslím si dosť duchovne, a hľadím niečo akokeby za obzor. Viem, že toto nie je koniec, a verím, že Pán Boh predsa len existuje, a je to v prvom rade on, ktorý dáva rast, ktorý dáva svetlo každému. Pavlovo list Solúnčanom mi tiež okrem iného pripomína myslím si že dostatočne jasne, že slnko svieti každý deň rovnako, a každý požíva úrodu, slnečné svetlo, jas, lúče zadarmo od Boha, či je bohatý, chudobný, veriaci alebo neveriaci.
Keď sa teda vrátim aj tematicky, obsahovo ku môjmu predchádzajúcemu blogu, tak si pozrime zopár skutočností. Albert Einstein, dnes som si zobral jeho na mušku, povedal, že iba život, ktorý žijeme pre ostatných stojí zato.
Aký že to významný humanista zrazu! Aké myšlienky má! Toto je údel ateistov a povrchných ľudí. Zhoria všetci vo svojej vlastnej pýche a samom konzumnom spôsobe života.
Aj ja mám rád, ako som sa o tom zmieňoval v minulom blogu luxus, a podobne, ale osobne ho nepotrebujem. Prijmem, ale nevyžadujem, a čo mám plus, tak zato ďakujem Bohu.
Nikdy by mi ani len nenapadlo, že si nespomeniem na Boha nejakou aspoň krátkou myšlienkou, keď sa mi zadarí. Nechápem, a je veľmi smutné, je veľmi tragické, dosť poľutovaniahodné, a nazvite so to prívlastkami akými chcete, keď ľudia poukazujú na svoje ruky, čo dokážu.
Isto sa pamätáte na tú milú ropzrávku Pepek námorník, a jeho večne nešťastnú ženu Olíviu, ktorej každý robil zle. Keď som bol malý chlapec, často som to samozrejme pozerával, a myslím si že väčšina mojich rovesníkov a možno aj starších a mladších. No v rozprávke, jeden ju uniesol a podobne. A čo sa stalo. Pepek námorník otvoril konzervu plnú špenátu, rozlomil okovy, ktoré na sebe mal, rozdrúzgal všetko, čo mu prišlo pod ruku, a svoju ženu , ako ináč, zachránil. Samozrejme, tak ako každá rozprávka, každý film, ktorý prevažne končí už tým starým známym happy endom, ináč sa to ani skončiť nemohlo.
To bola len rozprávka, avšak oveľa tragickejšie je, že mnoho takýchto námorníkov a neviem akých silákov, existuje dodnes, avšak ide samozrejme len o veľké reči. Tu neobstojí námietka, že kto aký je. Človeka charakterizuje predovšetkým veľkosť jeho srdca, veľkosť jeho múdrosti, ktorá ale nie je rozumová, ale od Boha. Čím by som len bol, keby som sa chválil, a neuprednostnil Boha vo svojom živote, a nepoukazoval predovšetkým na to, že toto všetko mám len a len z Božích rúk?
Takto nešťastne dopadnú všetci, ktorí na Boha nemyslia ráno, večer, ktorým je ukradnutá nejaká večerná modlitba, ktorí sa neunúvajú, ktorých jednoduchon nezaujíma nejaký ten Pán Boh, cirkev, modlitba v čase tiesni nech sa deje čo sa deje, je to božsko ľudská ustanovizeň, a je tu predsa len 2000 rokov, máme svoju tradíciu, ktorí ju potupujú. Máme tu obrovskú hospodársku krízu, si myslíte, že to je len tak? Myslíte si, že Boh len mlčí, a neriadi nijako tento svet? Mýlite sa, Božia spravodlivosť svieti na všetkých.
Mnohí ľudia si neuvedomujú, že ani vedomosti nie sú všetko. Veľmi ľahko pri zápale toho, že chcem niečo zase veľké dosiahnuť, človek ide na dno svojich síl. Avšak keď dosiahneme titul, keď budeme múdry, staneme sa bohmi, resp. satanmi sami pre seba. Lebo už nebudeme potrebovať nikoho pre svoje potreby, predsa v škole sme sa naučili vystačiť si so všetkým samostatne, samostatne sme riešili úlohy, samostatne sme robil skúšky, samostatne... Všetko samostatne a všetko bez Boha!! To je najväčšia tragédia, lebo ľudia sa boja oprieť o Ježiša, radšej majú oporu vo svojej vedomosti.
Som pevne presvedčený, že v prvom rade ja som ten najväčší hriešnik, ktorý potrebuje pokánie, presne tak, ako mi to zdôrazňuje samotný Pán, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov. My všetci potrebujeme odpustenie, ale musíme o to aj prosiť. Ak v niečo človek neverí, a nie je pevne presvedčený o nejakom ideále života, viery, niečo tak, ako to vníma kresťan, ako to vníma ako duchovne založená osoba, ktorý sa má dennodenne starať o chrám Ducha Svätého, tak nech aspoň žije tak, že svojím životom ma nebude poburovať aj sto rokov od svojej smrti.
Akože môžem mať úctu ku niekomu, kto ju pravdepodobne nemá ani ku sebe samému, a neváži si dôstojnosť ľudskej osoby, pohŕda slabým, pohŕda možno oveľa menej schopným ako je on sám, ktorý sa neváha znížiť na úroveň nejakého tyrana, ktorý sa zahráva so slobodou druhého človeka.
Za týchto všetkých bezbožníkov, ateistov, ničiteľov dobra, vysmievačov, tých, ktorí znevažujú Najsvätejšie Srdce Ježišovo v preveľkej Sviatosti Oltárnej, za týchto mnohí kresťanskí veriaci pokorne kľačia na kolenách a snažia sa odprosiť Pána za všetko, čím sme sa ako ľudstvo dopustili, čím sme urazili Pána. Pretože len ten, kto kľačí na kolenách pred Bohom, dáva viac, presne tak, ako som sa to dozvedel z jednej piesni. Len ten, kto svoj život stratí pre Ježiša, si ho pravdepodobne zachráni pre večný život. Pochválený buď Ježiš Kristus!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a riadim sa jednej myšlienky, "Nikdy nech vás nezastaví ľudský názor, TEN nie je dôležitý!"
filip