V tejto dobe krízy, žiaľ, mnohým ľuďom, ako to badám aj na sebe, sa nedostane určité zadosťučinenie, za niečo čo vykonali. Samozrejme, odzrkadlí sa to aj na celkovej nálade človeka, ktorý môže časom nejako stagnovať a upadať.
Prevažujú zlé informácie nad dobrými. Na druhej strane, zamyslime sa aj prečo. Človek, píšem samozrejme aj za seba, ktorý je niekoľkokrát odvrhnutý, odkopnutý od všetkého možného, čo ho trápi, býva veľmi zranený.
Prejavuje sa to tak, že síce má veľkú chuť do života, avšak ak príde zlomový moment, nepochopiteľne hodí nazad akokeby spiatočku, spraví krok vzad, a sám tomu nechápe. Ak mám osobne povedať práve teraz za seba, tak áno, je to pravda, aj ja som taký. Bolo mi niečo ponúknuté, a ja som to odmietol.
Celý večer som nad tým dumal, uvažoval, či som spravil dobre alebo zle. Radšej som nič pred nikým nejako extrémne nerozoberal, ale zistil som jedno.
Čím podradnejšiu robotu robíš, tým viacej si to akokeby vážim, a cítim sa akokeby slobodnejšie, veselšie, mám lepšiu náladu. Netajím sa samozrejme tým, že mojimi prednosťami sú skôr humanitné vedy, a techniku moc neobľubujem, avšak cítim, že všetko je tak ako má byť, a určite bude dobre. Len nie hneď.
Je pre mňa veľmi smutné, že sa mám v dnešnej doby tešiť z niečoho, a doslova to glorifikovať, chváliť sa, prehnane nejako ďakovať za tie fakty, za tie okolnosti, skutočnosti, ktoré pred pár rokmi boli úplnou samozrejmosťou. Kde sme sa to dostali.
Som si vedomý, že aj svetoznámy magnát, ktorý patril medzi hlavné postavy začínajúceho sa rozvíjajúceho manažmentu v amerike bol úspešný predovšetkým tým, že svojich zamestnancov, mám pocit, ak ma pamäť neklame, dokonca vlastného syna zamestnal na tej najnižšej možnej pozícii, na akej sa dalo.
Tak to má byť. Neznášam ľudí, ktorí neustále točia o tom, aký majú nízky plat, ako majú vyžiť z niečoho, z čoho automaticky, a akosi úplne prirodzene žije väčšina ľudí. Zamyslel som sa, kde hľadať chybu, a čuduj sa svete, prišiel som na to.
Nevážime si totiž to nič. Nevážime si jeden druhého, nevážime si pekný slnečný deň, nevážime si že nám doma z kohútika tečie čistá a pitná voda, a toto všetko začíname považovať automaticky za samozrejmosť. Potom sa sťažujeme na úplne nepodstatné malichernosti a zaťažujeme sa zbytočnými volovinami, bez ktorých sa samozrejme dokážeme zaobísť.
Poznáme teoretikov, a praktikov v živote. Myslím si osobne, neviem či sa mýlim, dá sa povedať, že uvažoval som veľa krát nad tou možnosťou, a čosi som sa dozvedel aj tu na blogoch, a vlastne dá sa povedať aj zo života máme skúsenosti, že komu akokeby nie je dané niečo zhora, respektíve, poviem to tak, že komu nie je niečo súdené, to ani nikdy nebude mať, a potom nakoniec sa to zvykne uzavrieť do okliešťených parafráz, že mi to nie je predsa len súdené, a všetko je len osudovosť, a fatalizmus.
Niečo nad tým bude. Prvý krát som nad týmto začal uvažovať približne v druhom ročníku na strednej škole, a odvtedy ma tieto myšlienky neopustili prakticky dodnes, čo sa mi v konečnom dôsledku veľmi zišlo najmä pri písaní blogov.
Máme ľudí, ktorí nechcú niečo nie preto, lebo na to nemajú, alebo že daná práca si vyžaduje akúsi úzkoprofilovú skúsenosť, ktorý daný človek nemá, ale preto, lebo to jednoducho nechce. Najhoršia možná kombinácia. Je síce pravda, že niekedy, človek, a to neviem, či mi dajú niektorí za pravdu, možno áno, možno nie, možnože sa mýlim, skutočne neviem, ale napríklad sa mi stala podivná vec aj mne, a to chcem povedať, nič nechcem zakryť.
Dostal som telefonát, kde ma pozvali na pohovor, a ja som to jednoducho odmietol. Nie som technicky založený typ, a radšej budem robiť ako kôň, než by som mal niečo konštruktívne robiť. Nepáči sa mi na tomto všetkom to, že mnohí nechcú a nie sú ochotní čakať, kedy sa človek do toho dostane.
Som presvedčený, že aj toto je osud. Jednoducho nie je ti niečo súdené. Donedávna som bol značne skeptický proti nejakej osudovosti, ale tak je to aj v živote. Teraz by som chcel napísať jednu veľmi peknú myšlienku, ktorú som čítal opäť kdesi na internete, a ktorá mi tiež behá hlavou.
Osud, a vlastne samotný život rozdelí len tých ľudí, ktorí ku sebe jednoducho nepatria. Čo si o tom myslíte? Je to naozaj tak, je to naozaj osud, že niečo človeku nevyjde? Je to jeho akokeby číra neschopnosť, alebo, ak mám použiť duchovný slovník, je to niečo, čo jednoducho u nie je dané zhora?
Porekadlo hovorí, také žartovné, že dve gazdinky sa nehodia do jednej kuchyne. Myslím si, že tiež aj v spoločnosti aj dvaja ľudia, vždy, žiaľ vyhrá len ten dravý, ktorý sa vie predrať. Určite, všetko má byť spojené s akousi gentlemantskou zdvorilosťou, avšak správna drzosť mnohým ľuďom v živote chýba skutočne len minimálne.
Vystanoví mi potom vážna otázka. Je môj neúspech zásluha mojej slabej dravosti, alebo mi to nie je nejako skutočne dané zhora? Opäť, ako hovorí môj nadpis tie slová, uvedomujem si naplno, že niet Teba, Pane, skutočne niet nikoho. Človek, ktorý všetko chce spraviť len sám, a ako sa hovorí, nechce dovoliť ani len čo i v minimálnej miere podeliť sa s tým druhým v niečom aj dôležitom vo svojom živote, nemôže byť dobrý. To sa predsa kategoricky vylučuje.
Toto mi nejde teda do hlavy. Sebavedomí ľudia, ktorí častokrát, ako hovorí staré známe príslovie neváhajú ísť vo svojom kariérnom bezuzdnom raste doslova vez mŕtvoly, sú v dnešnej doby noblesnou spoločnosťou, sú vážení, sú všade vítaní a pozývaný kadekomu, a to len preto, lebo majú v sebe akúsi prirodzenú drzosť. Zažil som to u mnohých manažérov, a veľmi neochotne sa k tomu vraciam.
Avšak som povďačný za tieto skúsenosti, pretože som sa práveže na vlastnej koži len uistil a presvedčil, že nie vždy, keď sa ti darí, je to akési požehnanie, ak chceš silou mocou vyvýšiť seba.
Nechcem tu dávať filozofické úvahy nejaké, ale ak je aj biznis záležitosť tvrdých ľudí a pdobne, ako sa cítia, keď nemá niekto zmilovanie a strpenie pre skutočné banality, a končí sa to častokrát veľmi smutne. Zničené životy, strata zamestnania, doslova nulová šanca na niečo lepšie a podobne.
Týmto blogom chcem povedať toľko, že je v dnešnej dobe veľmi dôležité byť pokorný a jednoduchý a prijať aj tie podradné úlohy, ktoré nám môžu byť zverené. Jedna veľmi múdra rada na záver. Nikdy sa nevyvyšuj sám, ale nechaj, čakaj, aby ťa Boh nakoniec spomedzi druhých sám povýšil. Pochválený buď Ježiš Kristus!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sugy1
13. 3.marca 2013 16:03
paci sa mi na tebe, ze svoju vieru "propagujes nenasilne". A su to pekne clanky
Napíš svoj komentár