Nechcel písať v súvislosti s touto krízou, ktorú prežívame všetci, a hádam nikto sa jej nevyhol, ale predsa mi nedá nereagovať na veľmi dobrý blog od mahmuta, kde som mu adresoval moje osobné postrehy. Som celkovo akosi rád, že niekto proste dokáže rozmýšľať nad niektorými súvislosťami aj pohľadom viery, a nielen pohľadom takým, že to vnímam len telesne, v tom zmysle, ako opak duchovného.
V súvislosti teda s mojou reakciou, ktorú pridám neskoršie, teraz by som v tomto blogu napísal niečo ako memoáre, niečo ako moje osobné spomienky, a tak. teda celkom isto rád by som sa v tomto mojom zamyslení chcel stotožniť s myšlienkou, že naozaj si prajem, aby naše duchovné poznanie, poznanie mysle, ducha, duše prerazilo poznanie tela, zmyslov a všetkého, čo sa nachádza a obklopuje nás, pretože si naozaj myslím, že to všetko už nám naozaj stačilo.
Chcel by som dať jednu myšlienku do tohoto článku. Je možné, aby spomienky boleli napríklad ešte aj po rokoch, poprípade, aby človek na niečo proste intenzívne myslel ešte tak dlhú dobu, a napríklad prostredie mu to všetko len pripomínalo. Kedysi koncom roka ešte 2011 alebo tak nejak, kedy som pridal hádam prvý a posledný blog s touto tematikou, pretože toho času to bolo pre mňa ešte čerstvé, a teda malo to pre mňa zmysel, hoci teraz sa na to pozerám s odstupom, trochu inou kvalitou, ale predsa.
Ako teda by som sa vyjadril. To všetko, tie spomienky, tie pocity, zmiešané, príjemné, aj nepríjemné, sa mi vracajú, a poviem, nehovorím, že mám z toho zlý pocit. Vtedy som to tomto všetko ešte nedokázal prehovoriť, možno tak, ako nedokážu mnohí z nás prehovoriť o niečo, čo síce nemusí byť vyslovene nepríjemné, ale o tom, že v akej kvalite človek prežíva mnohé udalosti, ktoré neminú azda nikoho z nás. Ten akýsi pocit smútku, možno samoty. Teraz som si spomenul, že niečo také opisoval český spisovateľ Jaroslav Seifert.
Mám veľmi rád literatúru, ako som to menoval v blogu o literatúre, pretože mi vyvolávajú veľmi príjemné nostalgické myšlienky. Nie spomienky, pretože nie je na čo spomínať, ale keď sa človek zahĺbi, a začne chápať, že v lyrickej tvorbe je predsa skryté niečo také, čo človek potrebuje hlbšie prebádať a preskúmať, a je potrebné mať poznanie aj duchovné, duševné, ktoré presahuje materialistické chápanie človeka.
Mám taký pocit, že som rád, že niečo som zažil a možno niečo som nezažil. Že teda niečo sa stalo súčasťou môjho života v nejakej reálnej kvalite, a že to všetko sa proste udialo, pretože ako sa hovorí, čo sa má stať, to sa stane, a čo sa stalo, to sa neodstane. Neviem presne ako sa tento pojem píše, snáď som ho napísal správne.
To je proste niečo ako workoholizmus. On v podstate nie je ani tak zlý, ako sa nám javí. Tento pojem sa dostal do popredia v dobe, kedy som tuším chodil na strednú školu, a moc som tomuto výrazu jednak nerozumel, neprikladal som tomu nejakú váhu, hoci je pravda, že mnohokrát som písal úvahy a zamyslenia na občianskej výchove, a tak isto som čas trávil aj na etickej výchove, nakoľko na náboženstvo sa neprihlásil dostatočný počet študentov, o čom som sa ale v mojich memoároch na strednú školu, kde teda nie jeden krát som sa zamyslel ako to všetko bolo, čo všetko som prežíval, teda niekoľko krát v mojich opisoch v blogoch som to už spomínal.
Záverom ešte niekoľko myšlienok teda.Spomienky. Sú vždy príjemné, hoci nie všetko bolo samozrejme dobré. Časom to človeka proste prejde, a vidí svet trochu inak, v spleti jeho osobných povinností, ktoré doľahli na človeka po strednej, alebo vysokej škole, v súvislosti s prácou, čo azda pozná nie jeden, alebo teda väčšina z nás, čo tu blogujeme.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár