Niekedy sa až príliš zamýšľam nad veciami, ktorými možno neviem v danom čase pohnúť, ale myslím si, že je to predsa len potrebné. Jeden citát, ktorý som si zvolil teraz, znie takto. Čas ti nepomôže zabudnúť. Pomôže ti vyrásť a pochopiť súvislosti. O čo teda ide.
Nie je jednoduché prijať ten fakt, že niečo sa napríklad stalo, a teraz teda si myslíme, že predsa to dáme všetko doporiadku, do pôvodného stavu, všetko sa napraví a podobne. Problém je, že keď uvažujeme nad týmito súvislostiami, o to ide, že to častokrát myslíme skôr z tej opačnej, azda negatívnej stránky, tej trochu horšej, ako z tej pozitívnej, teda miesto toho, aby človek sa z niečoho tešil, a mal radosť, a to pociťoval možno trochu intenzívnejšie aj po čase, deje sa v podstate pravý opak, kedy človeka možno niekedy akosi zaplaví smútok, presne ako to opisujú nie jedni básnici, speváci a podobne.
Dobre vieme, že mnohokrát človek vo svojich spomienkach neskôr sa stane hrdinom, pretože dokáže akosi neskôr predsa len vynájsť, nazvem to tak, v úvodzovkách, účinný recept na to všetko, čo bolo, ako by to mohlo byť inak, hoci pravda je taká, že inak to predsa nebude nikdy, aj keby hypoteticky sa mu podarilo nejako vrátiť čas, resp. inak povedané, zopakovať niektorú situáciu ešte raz. Inak to už naozaj nikdy nebude.
Nie je to pravda. nikdy to už naozaj nebude to isté. Človek v podstate, napíšem to teda akosi poeticky, mnohokrát otvorí a zatvorí dvere. Spomenul som si na dobu, kedy som chodil na strednú školu. Ako som netrpezlivo rozmýšľal, kde asi budem mať triedu, kde strávim štyri, v podstate, ako sa hovorí, najkrajšie roky života. Ktovie, či to je pravda, ale v mojom prípade naozaj to tak bolo, hoci iná kvalita života je v období niekedy do osemnástich rokov, a iná je teraz, kedy mám tesne po tridsiatke.
Práve to suvísi s tým, čo sa zamýšľam, že teda naozaj niekedy mám pocit, že aj v mojom prípade čas mi proste pomohol vyrásť z niečoho, pochopiť niečo, čo som nechápal. Je potrebné niekedy naozaj proste pretrhnúť zväzky, ktoré nás síce spájali s niečím, alebo niekým, ale musíme si uvedomiť, či to skôr nebolo tak, že nás skôr v niečom zväzovalo do pocitu neslobody, v takom kontexte, že sme nedokázali dokonale precitnúť a prežiť tú nezávislosť na determinácii v plnom rozsahu.
A nie každý chce z niečoho vyrásť, mnohí túžia v niečom nepochopiteľne zotrvať. Isto je to preto, pretože niektoré spomienky sú veľmi príjemné, a je dobré na to myslieť aj po istom čase, hoci realita je už dávno odlišná od tej skutočnosti, ale nie každý to chápe, pravda, berieme to po svojom. Tomu sa hovorí vnútorný život, vnútorný svet každého človeka, pretože každý chtiac nechtiac prežíva v podstate jedno a to isté, len rozdiel je v kvalite prežívania.
V niektorom mojom blogu som pridal zamyslenie, či jestvuje v živote naozaj možnosť dokonalej slobody, dokonalej slobody napríklad v rozhodovacom procese, a čo všetko, aké fakty teda zavážia pri posudzovaní toho, kde sa cítime slobodní, kde sa už necítime, kde to príjemné je, a kde to príjemné nie je.
V súvislosti s týmto napadla ma jedna myšlienka, že o čo intenzívnejšie človek niečo prežíva moment, okamih v radosti, o to intenzívne ho bude prežívať v bolesti, pretože každá láska sa v podstate rodí z bolesti, ktorú pravdepodobne každý z nás vedome či nevedome v podstate prežije. Dávam si teda otázku, na čom teda sme, na čom som ja konkrétne, ako sa môžem napríklad teda zjednotiť s danou myšlienkou, že niečo som prežil, čo je nenávratne preč, ako na to všetko budem spomínať. Na hodine dejepisu na strednej som sa "dozvedel", že tá prvá hodina, ktorú sme prežili spoločne, v triede, na hodine dejepisu, alebo sa to samozrejme môže teda týkať každej jednej hodiny z rozličného predmetu, je v podstate už tiež história.
Záverom napíšem azda toľko, že až teraz som si uvedomil plne, nehovorím že teraz, ako v túto chvíľu, alebo moment, ale teraz ako všeobecne po škole, akú hodnotu má dané spoločenstvo, ktoré mi pomohlo vyrásť a dostať sa na nejakú úroveň, a chcem vyjadriť to, že za to všetko, som veľmi vďačný.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár