Dnes som rozmýšľal nad mnohými vecami. Nevybral som sa do môjho obľúbeného víkendového terénu, ale zvolil som si celkom inú trasu, a som rád.
Sám, osamotený, bez účasti kohokoľvek, ale v podstate, tento čas nie je až tak zlý na prvý pohľad, ako by sa to teda mohlo zdať. V podstate na toto všetko aj tak som zvyknutý, veľmi mi to neprekáža, aj keď určite by som si vedel napríklad predstaviť stráviť večer v nejakej kaviarni v nejakej spoločnosti.
Mnoho ľudí naozaj má možnosť, povedal by som priam jedinečnú, aby spravilo niečo so sebou, ale proste to nedokážu. Mnohí potrebujú byť obklopený azda úžasnými ľuďmi, pretože sami dokážu azda máločo. Ale nepochopia, že oni ho nechcú, a nestoja o jeho prítomnosť a pozornosť. Ja som to pochopil, ale našťastie v obrátenom garde, a musím povedať, že celkovo som rád. Navonok to môže azda vyzerať, že človek ostane možno opustený, osamotený, že na nič dá sa povedať sám nestačí, ale dobre vieme, že to predsa nie je všetko. Človek takto celkom zbytočne stráca čas, pretože si neuvedomuje, že niečo sa tým napraví. Ba čo viac. Čím viacej sa človek o niečo bude snažiť, tým márnejšia bude azda jeho snaha.
Mnohí sa radi teda vraciame do konkrétnych spomienok, ktoré sa udiali. Ktoré sa teda udiali, a nikdy sa nevrátia nazad. To je logické, kto to tak nerobí. Azda každý. Pre niekoho je to dobré, že teda niečo pominulo, že teda sa snažil byť možno súčasťou niečoho, čo nevyšlo, ale bol nakoniec rád, že to nevyšlo, nedošlo to do zdarného konca, ale že aspoň si popálil prsty, a cení si jedinečnú skúsenosť, ktorá sa už aj tak nikdy nebude opakovať.
Čo teda bolo azda menej príjemné, a možno nie. To ťažko takto povedať. To je celkom logické, a pochopiteľné, pretože človek v podstate žije zo spomienok, ktoré častokrát sú jediným stimulom, akýmsi hnacím motorom, ktoré mu pomáhajú možno prežiť uprostred nejakej neľahkej životnej situácie, ktorú musí riešiť.
Ktorú musí riešiť nie jeden z nás a keď si pomyslí, aké asi boli jeho problémy možno v nejakom čase dozadu vie, že to v podstate neboli nijaké problémy, nebola to nijaká záťaž, nebolo to nič také, čo by sa nedalo zvládnuť jednak s odstupom času v ponímaní s minulosťou, ktorá človeka sprevádzala.
Tento týždeň, nepamätám sa, či to bolo v pondelok, niekedy začiatkom týždňa, stretol som sa celkom náhodou so spolužiakom, s ktorým som strávil čas vo vysokoškolských laviciach. Vtedy som mnohému neporozumel v dostatočnej kvalite, ako sa to možno vyžadovalo, a na mnohé súvislosti som bol určite nepripravený, čo som si nechcel priznať, ale teraz je tomu celkom isto inak.
Zaspomínali sme si v krátkosti na časy, ale nie tak, ako to robia spolužiaci na akomsi stretnutí po absolvovaní školy. Nie. Bolo to celkom odlišné. Bolo to celkom príjemné povedať niekomu, čo som si myslel, čo som si myslel pred rokmi, a čo konkrétne si myslím teraz, ako asi vyzerá situácia v realite, ako sme si mysleli v onom čase, ako vyzerá, a pritom sme vedeli, že to tak nie je.
Až teraz premýšľam, čo všetko mi to dalo, a čo všetko zobralo. Práve vtedy, pri stretnutí som si uvedomil, a teraz si to dávam do súvisu, čo hovorím v citáte v úvode tohoto článku, že čas ti naozaj nepomôže zabudnúť, pretože niekedy naozaj, stačí jediný pohľad, stačí jediná myšlienka, jediný vnem, a človek sa razom vracia so všetkými svojimi myšlienkami tam, kde bol v danom čase.
Z toho mi logicky vyplýva asi jedno, a to poviem záverom článku. Uvedomil som si, že človek je súčasťou niečoho, čo isto nemôžem nazvať ako náhoda.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár