opäť som narazil na pekné, ale depresívne myšlienky. Ako je niekto nešťastný, hoci navonok tomu je ináč a chce pôsobiť geniálnym dojmom. Azda práve preto pociťujeme smútok zo samých seba. Asi takto by som to nazval.
Nechcem celkom opäť napísať akúsi duchovnú reflexiu, ktorých tu mám naozaj, mnoho, ale je to nevyčerpateľná téma, presne tak, ako modlitby sú nevyčerpateľným zdrojom múdrosti, kde sa človek približuje pekne ku Bohu.
Tento svet mi skutočne neprináša nijaké potešenie, skôr je to presne naopak. Čím viac na niečo pozemské myslím, tým viac ma to privádza do rozpakov.
Viackrát aom tu čítal myšlienky, ako málokoho teší jeho práca, jeho štúdium. To isté som zažil aj ja, a práve preto mi to nie je cudzie. Práve naopak, je mi to blízke.
Je to podľa mňa preto, lebo máme v súčasnosti až príliš vysoké ambície, ktoré nás nevedia dostatočne uspokojiť.
Problém niektorých ľudí je to, že málokto má nastavené reálne ciele, ktoré si chce splniť. Niekto nemá nijaké ciele, a vyslovene chce žiť len zo dňa na deň.
je dôležité mať nejaké ciele, pretože ma to posúva kdesi vpred. Som za to, že keď človek má nejaké plány, je lepšie si ich azda na chvíľu nechať pre seba, na určitý čas, a nachsvál sa s nimi nepodeliť o ne.
Človek, ktorý cíti, ako to píšem, a ako zneje aj nadpis môjho nedeľného zamyslenia, že má prísť v živote akási zmena, musí mnoho vecí prijať s trpezlivosťou a predovšetkým s chladnou hlavou. Ani sa príliš netešiť vopred, aby nebol skoro smutný, ale na druhej strane optimisticky riešiť aj nepríjemné veci, ktoré sa niekedy zdajú nepríjemné a neriešiteľné len na začiatku.
Ani mne mnoho vecí nevychádza, ale cítim zvláštny pokoj. Všetko mi nemusí vychádzať, a niekedy som aj rád že to, čo som chcel sa jednoducho nenaplnilo. možno to tak má byť, taký je život.
Samozrejme nič mi nebráni, a to sa týka mnohých z nás, aby sme si nepopálili prsty, kde sa len dá. Tento týždeň som mal celkom skvelú ponuku, ale neobstál som v nej. Aj na moju chybu. Ale prijal som to ako výzvu, že veci sa predsa len pohli smerom dopredu, a možno očakávať aj niečo lepšie.
Je mnoho ľudí, ktorí sa cítia veľmi zahanbení, keď sa im niečo nepodarí. Nie až tak nahnevaní, ako zahanbení, že išli do nejakého projektu azda príliš až sebavedomo, a potom spľasli ako nejaká bublina a už sa boja popáliť si prsty.
A tu sa stáva podstatná chyba vás mladých. Zmizne to prvotné nadšenie, a je koniec. uvedomme si to, že cesta na vrchol, výstup na vrchol nikdy nie je jednoduchá a prináša určite riziká, a ak to mám povedať aj z kresťanského pohľadu, prináša so sebou zastavenia krížovej cesty, a nie je ich málo, práve naopak, je ich hodne.
Odmietnutie z opačne strane, odmietnutie z našej strany, zaváhanie, či keď zvíťazí naša pohodlnosť a návrat do zabehaných koľají pohodlnosti, z ktorých nechceme vystúpiť. Aj mne sa to stalo....
Ale sú okamihy, kde sa nevieš dobre rozhodnúť, lebo na všetko si sám... sám... nikomu na tebe nezáleží, len málokto sa spýta, že ako sa máš, a ako sa cítiš, a či vieš vyriešiť mnoho tých životných príkladov, ktoré ti za úlohu prinesie sám život. A tu sme pri koreni veci...
Nech vám všetkým Pán Boh pomáha, aby ste sa správne rozhodli, čokoľvek idete robiť.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
boolean
18. 12.decembra 2016 23:15
jebať boha.. a k myšlienke sa možno vyjadrím neskôr
3
@boolean ach. máš málo rokov aby si tomu porozumel, o čom všetkom je tento svet. koľko bolestí a trápení musíš prejsť, aby si sa radoval. a miesto toho si verejne zlorečil Bohu. smutné.
Napíš svoj komentár