Neviem presne, či to bolo v práci, alebo keď som bol doma, alebo keď som sa bol prejsť, a často nad všeličím rozmýšľam, každopádne, dá sa teda povedať, že to podstatné až tak nie je. Čo je ale podstatnejšie, a to je jadro môjho článku je to, že mnohí žijeme v niečom, čo teda nazývam v skratke ako "omylný perfekcionalizmus". Je to v podstate aj mne neznámy pojem, avšak dal by som k tomuto všetkému na výstrahu, a poviem prečo.
Aj v duchovnom živote sú mnohí tlačení predovšetkým na výkon, hoci na prvý pohľad to tak nie je, nechcú si to pripustiť ale je to tak, pretože ja osobne som to zažil. A kto nestíhal tento tandem, bol jednoducho vytlačený z toho. To nehovorím ako ten, ktorému je za niečím ľúto, ale hovorím to predovšetkým s nadhľadom. Pokiaľ človek sa nenaučí brať veci s nadhľadom, a nie je schopný za niečím aj dobrým, možno vznešeným, správnym, aj duchovným vykonať záver, hrubú čiaru, skončiť s niečím, bude sa naveky trápiť.
Vyslovujem myšlienku, že je totiž ťažké zabudnúť na niečo zlé, čo sa nám napríklad dostalo, a niekto sa s tým vyrovnáva veľmi ťažko. Možno niekto potrebuje odbornú pomoc. Hneď si nemusíme predstavovať pomoc v zmysle hospitalizácie na psychiatrii obklopený bielymi plášťami, ale častokrát jednoduchú radu od niekoho, na ktorého sa môžete napríklad spoľahnúť, a overili ste si jeho tým, že vás v niečom napríklad nesklame, dokáže držať tajomstvo a podobne.
Ak sa teda vrátim k problematike, vysvetlím, čo značí pojem tlačený na výkon. Tlačený na výkon v tom zmysle, že všetko, čo spravíme, je dobré, ale predsa sa to dá spraviť aj lepšie. Mohli by sme povedať, že lepšia motivácia snáď ani neexistuje, ja tomu na druhej strane hovorím duchovný teror, ktorý je veľmi nebezpečný. Dávam si teda pádnu otázku v približne tomto znení. Prečo to teda je také zlé, veď predsa nás niekto v niečom motivuje, dáva nám takto priamo či nepriamo podnet na nejakú inpširáciu, prečo to teda môže byť zlé, miestami až nebezpečné?
Zodpovedať na túto otázku nie je veľmi jednoduché, napriek tomu sa o to pokúsim.
Spočíva v predovšetkým nerešpektovaní našich nedokonalostí, ktorými chtiac nechtiac každý oplývame, a všetci chceme byť dokonalí. V tom zmysle, a to je podstatné, že chceme zakryť niečo, čo spôsobujú naše slabosti, naše neduhy, jedným slovom naše nedokonalosti. Je teda viacmenej jasné, že nedokonalosť je niečo, čomu sa jednak chceme vyhnúť. A pritom to aj prirodzene odstrániť, pretože to spôsobuje ako také neschopnosť ďalšieho smerovania, predovšetkým k dobrému.
Ak budeme zabúdať na tieto nedokonalosti, ale budeme žiť v akejsi iluzórnej predstave...
V snahe dokonale niečo spraviť, čo prirodzene nie je zlé. Dobrý človek predsa má dobro v sebe zveľadiť a ponúknuť ho svojmu okoliu, a to dobro predsa ozdobuje jeho osobnosť, v snahe teda byť najdokonalejší, najlepší, najpresnejší, proste všetko, čo môžeme označiť pojmom "naj" zabúdame na to, že hranica medzi dokonalosťou a nedokonalosťou je taká tenká, že s tým súvisia hneď niekoľko nebezpečenstiev, o ktorých sa teda v riadkoch nižšie budem vyjadrovať. Čo to teda môže znamenať. Teraz som si na to spomenul, a teda som sa rozhodol, že pridám ešte jedno zamyslenie na túto tematiku, ktorých teda bude niekoľko.
Omylný perfekcionalizmus je vysvetlenie, dá sa povedať, zodpovedané samé za seba. Riešime teda perfekcionalizmus, ako niečo, čo je perfektné, dokonalé, a všetko, čo je presahujúce daný priemer, dosahovaný nadpriemer v domnení, že nad sa nedá už dosiahnuť viac. Že nevieme presne povedať, čo všetko by sme si mohli predstaviť niečo navyše.
Svet je zaplavený v materialistickom poňatí množstvom tovaru, ktorý sa dá kúpiť za nejaké akciové ceny. Tie ceny automaticky neznamenajú, že kvalita tovaru je prvotriedna, častokrát sa jedná o druhotriedne výrobky, ktorý ale v konečnom dôsledku nie sú menej kvalitné, ako prvotriedne, a predsa poslúžia k nášmu životu relatívne dostatočne, pri menšej náročnosti.
Len proste napríklad ako pri potravinách, pri množstevnom pestovaní sa nedá zaručiť, že nejaká hektárová úroda bude mať naozaj stopercentné kvalitné potraviny, všetko bude v každom momente perfektné, a že nikdy v žiadnom prípade napríklad nevznikne nejaký odpad, ktorý dá sa povedať je prirodzenou, aj keď musíme povedať, nežiaducou formou daného pestovania, aj keď prirodzenou.
Nie je jedno, v akom poradí to povieme, záleží na hľadisko. Buď teda, ako hovorím, je niečo prirodzené, aj keď nežiadúce v nejakej forme, alebo je to vcelku nežiaduce, ale v podstate prirodzené. Dva pojmy, ktoré vyjadrujeme v inom slovnom spojení teda nie je jedno, ako to povieme, a pokúsim sa vysvetliť ako.
To, že niečo je nežiadúce, ale prirodzené znamená, že nemusí to nutne byť na závadu. To znamená, že pri druhotnom spracovaní sa nejaká vyskytnutá chyba dá celkom ľahko odstrániť, a teda výrobok môžeme predávať alebo ponúkať dá sa povedať v nezmenenej kvalite. Bude to chutiť rovnako. Nie je to nijaký výrazný zásah, ktorý by napríklad mohol zdravotne ohroziť daného človeka, ktorý si to kúpi, a následne skonzumuje.
To, čo je niečo prirodzené, ale nežiaduce vyplýva z danej akejsi genetiky rastlín. Možno to súvisí s pestovaním, že keď vypestujeme niečo v domácom prostredí, má to akúsi lepšiu chuť, ako niečo, čo si kúpime v obchode, ktoré pochádza z rastlinnej výroby, kde mohli užívať prostriedky neznámeho pôvodu na urýchlený rast rastlinnej výroby, aby sa niečo vyprodukovalo proste v čo najkratšom časovom úseku a podobne.
Čo teda chcem povedať zhrniem v týchto myšlienkach. Všetko je to prirodzene o peniazoch, aby nevznikali zbytočné straty, ktoré sú v každom prípade nežiadúce. Je to jasné asi každému, ktorý sa nemusí vyznať do danej problematiky ale plne chápe, že každá výroba spočíva hlavne v tom, aby človek niečo efektívne vyprodukoval, a následne dodal na finančný trh, kde sa to stáva predmetom kúpy a predaja, a dobrý obchodník dokáže predať všetko s najmenšími stratami. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár