Zaspomínali som si v krátkosti spoločne na moje staré krásne časy, kedy som dostal trikrát pokarhanie riaditeľom školy písomnou formou. S tým by som sa možno ako tak chváliť asi ani nemusel. Čo už, vo všetkom dokonalým sa predsa len nedá byť, a v tomto duchu naozaj veľmi rád spomínam na tie časy, kedy som ešte neriešil záležitosti, ktoré musím prirodzene riešiť v mojom veku v súčasnosti.
Ako to spomínam v mojom úvodnom príspevku, s niektorými spolužiakmi sme teda pozažívali naozaj miestami neuveriteľné dobrodružstvá, či už na výletoch niektorých, alebo priamo v škole, je pravda že sme boli dosť exoti, ale bolo to super.
Bolo to detinské, bolo to nevyzreté, bolo to priam vyslovene nepremyslené, neuvážené, človek miestami najprv koná, potom uvažuje, čo sa samozrejme neskôr môže ale aj nemusí prejaviť v nasledujúcom pôsobení v živote, či je to profesionálne postavenie v práci, alebo bežne vo vzťahoch, vnímanie nejakých či už medzigeneračných rozdieloch, alebo mentálnych rozdieloch.
V súvislosti s mentálnymi rozdielmi stojí za zmienku trochu si vysvetliť a aj priblížiť, čo tým konkrétne môžeme myslieť.
Mentálny rozdiel môžeme myslieť ako súzvuk vnemov, pocitov, najrozličnejších rozhodovacích procesov (ktoré neustále spomínam vo svojich článkoch) ktoré ťa môžu formovať, ale môžu v istom zmysle aj deformovať, a tak, ako sa môžu zaslúžiť či už o plynulý alebo dynamický rozvoj duševných duchovných, psychických kvalít, taktiež môžu napríklad pôsobiť celkom protipólovo, opačne.
A teda môžu byť zodpovedné za to, že človek v niečom proste zažíva istú formu regresu, úpadku, stagnácie, napríklad to, že neprejavuje záujem o niečo v takom rozsahu a kvalite, ako to bolo napríklad v minulosti, chápané vo všeobecnosti. To, že niekedy človek mal úmysel niečo dotiahnuť do stopercentného zdarného konca, alebo aspoň do viacmenej uspokojivého priemeru, dnes mu to môže byť úplne jedno.
Heslo perfekcionalizmu spočíva v poznaní a využití svojich kvalít na spôsob, spravím to čo najlepšie, ako môžem, a chcem byť vo všetkom prvý, nie preto, aby ma ostatní chválili a ja sa nad ostatných budem povyšovať, ale preto, že vykonám všetko pre úspech.
Ešte by som možno doplnil, že je omyl, ak perfekcionalizmus ako taký niekto prvotne chápe a teda aj považuje za akúsi formu a možnosť bezohľadného naplnenie svojich plánov a predsavzatí, ktoré môžu zachádzať za myslenie akejkoľvek formy zdravého myslenia a úsudku, s cieľom pudovo uspokojiť všetko, ale úplne všetko to, čo si dám za predsavzatie, bez ohľadu na to, či niekomu prípadne spôsobím mojím či už jednak uvažovaním, alebo praktickým konaním, nejakú ujmu, škodu, ktorú bude treba nejako aj odčiniť a napraviť, čím sa možno už nebudem zaoberať, akým spôsobom to vykonať.
Niečo na spôsob biblického výroku Panny Márie, ktorá na svadbe v Káne Galilejskej povedala obsluhujúcim pri udalosti premenenia vody na víno, citujem : "...čokoľvek vám povie, urobte to..." Jn 2,5...
Tento výrok aj v niektorých duchovných kruhoch bol nesprávne charakterizovaný a definovaný ako ospravedlnenie za svoje vlastné nedokonalosti ako chyby, ktoré vnímal pod vedením Ducha Svätého. Svoje omyly si niekto naozaj niekto až hranične môže vysvetľovať tak, že predsa ja som to tak cítil, myslel som si to, že som konal správne, prvotne som nevidel na tom nič zlé, to sú proste klasické myšlienky, ktoré nás môžu napadnúť každého jedného z nás v spojitosti na vysvetlenie niektorých záležitostí, ktoré negatívne majú dopad na našu osobu a všetko, alebo teda čiastočne to čo konáme.
Záverom môjho článku poviem to, že človek niečo musí aj vypustiť zo svojho uvažovania v rámci zachovania si svojej dôstojnosti a mentálneho zdravia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár