Nechcem teraz rozoberať niečo o slobode tak, ako to myslia napríklad na nejakom filozofickom fóre. Tomu som sa už venoval v blogoch dozadu. Vzhľadom k tomu, že som naozaj prežil mimoriadne zvláštne obdobie v krátkodobej minulosti, ktorú stále považujem za krásnu súčasnosť, a som z toho mimoriadne naplnený obohateným naozaj akýsi slobodný, myslím to ale po svojom... Ak trochu teda prezradím, ťahá sa to približne od leta, asi od konca júla, ak sa dobre pamätám, ešte asi v polovici....
Bolo to obdobie....mimoriadne nádherné, ak to mám charakterizovať po svojom... plné citu, porozumenia, vznešenosti, jednoduchosti, krásy, komunikácie, a to všetko považujem za dar z nebies, by som chcel teda na základe tejto skúsenosti napísať, čo všetko si myslím i slobode, ako ju môžeme vnímať, ako ju precítiť napriek tomu, že človek sa niekedy cíti akosi zovretý uprostred niečoho, čo ho determinuje, či jestvuje ako som sa zamyslel kedysi dokonalá sloboda. Som za to veľmi vďačný, pretože mi to poskytlo, a stále poskytuje úplne iný uhol pohľadu, než na čo konkrétne som bol zvyknutý. niekedy naozaj stačí zmeniť v niečom proste myslenie, pustiť do života niekoho, kto má názor, ktorý ťa obohatí, ktorý ti dodá inšpiráciu a chuť k ďalšej existencii práve v tom okamihu, kedy si cítil stereotyp, bol si spokojný so všetkým tým sterilným, čo ťa obklopovalo v danom čase, kedy si žil vo svojej bubline. Áno, v podstate predtým ale aj v danom okamihu jestvuje všetko fajn, avšak človek potrebuje vo svojom živote isté stimuly, ktoré mu pomáhajú otvoriť si oči pred realitou, v ktorej sa aktuálne nachádza, aby ďalej napríklad neklamal samého seba o nejakej ideálnej dokonalosti, kde si myslí, že všetko je fajn.... Ale pritom... čo je to fajn.... To je jedna vec, čo si myslíme subjektívne, a druhá vec, čo je objektívne. Apropo. Čo je dôležité? Náš subjektívny názor na niečo, alebo objektívna realita. Ťažko povedať.
No. Dajme tomu, že všetci sa asi zhodneme na tom, že pojem dokonalá sloboda neexistuje. Neviem si napríklad predstaviť, žeby som slobodne mohol robiť čo by som chcel. Je normálne slobodne robiť napríklad niekomu zle?
Určite sa stáva, že človek niekedy zo zlomyseľnosti možno zákernosti, jemu vlastnej, ale možno aj z krátkodobej slabosti, azda chce niekomu niečo oplatiť, niečo vrátiť, napríklad niekto naozaj dlhodobo v nejakom vzťahu proste trpel, cítil sa skľúčený, nebol to on, možno boli potláčané, znižované jeho prirodzené práva, možno bol ponižovaný, možno teda bola znižovaná jeho ľudská dôstojnosť a všetko čo s tým súvisí... Človek proste nikdy nevie, ako sa zachová v novom prostredí, kedy to zlé pominie, kedy napríklad si utriedi konečne svoje myšlienky, možno keď sa ocitne ako sa hovorí tvárou v tvár tej osobnej samote, možno osamotený, opustený od všetkého, čo mu možno prekážalo v plnom rozvoji svojej osobnosti, aby nestratili úsmev na tvári, osobný vnútorný optimizmus, ktorému proste veria, tá nezlomná viera v toto všetko, viera v Boha, viera, že toto predsa nemôže byť všetko konečné a že pravdu dosiahneme v náruči Boha, kam všetci smerujeme....
Človek je tvor, ktorý má svoje prirodzené ohraničenie, ktoré začína životom a končí smrťou, resp, prechodom do večnosti, ako to chápeme z kresťanského uhla pohľadu.
Je zaujímavé, že človek dobrovoľne neprichádza na tento svet, všetko je to nevedomky, a nikto si na to nepamätá. Je zaujímavé, že človek taktiež nedobrovoľne odchádza, alebo dobrovoľne neodchádza z tohoto sveta, pokiaľ sa samozrejme nejedná o samovraždu. Ako to teda je.
VIacerí nerozumejú tomu, keď zdôrazňujú, aj v kresťanských kruhoch, že sloboda človeka sa končí tam, kde začína sloboda toho druhého. Myslím si, že človek nie jeden krát slobodu hrubo zneužíva, kedy slobodu myslí ako element, ako svoju osobnú bublinu, kde má svoj vlastný svet, v ktorom sa cíti dobre. A možno sa necíti dobre, len jemu to tak vyhovuje.
Mnohí hovoria, že práve ten pomyslený čas medzi rozchodom partnerov...je to čas, ktorí mnohí vzhľadom na tú bolesť, ktorú v podstate človek veľmi intenzívne dokáže prežiť, a možno sa to ťahá pekne dlho, vnímajú v konečnom dôsledku ako oslobodenie od niečoho, čo ich spútavalo a nevládali to už ďalej udržať. Práve pretom na základe tejto skutočnosti, sa teda jeden človek cíti slobodne, a druhý skľúčene. Kto z nich je v akomsi morálnom práve, komu je priznané smútiť, a komu je priznané sa tešiť, je samozrejme otázne, pretože dobre vieme, že človek nie raz používa čisté prostriedky, niekedy človek pri nejakom emočnom vypätí neváha proste použiť nejaké zákernosti, ktoré možno za normálnych okolností by nepoužil pri nikom naozaj, nikdy by to takto nemyslel, nikdy by sa takto nesprával, keby proste by takú situáciu nezažil...
Opíšem teda po svojom, ako to konkrétne vnímam. Situáciu plnú strachu. Nie ani tak beznádeje, človek nikdy nie je na niečom až tak strašne, žeby sa neobjavil v blízkosti človek, nejaký kamarát, ktorý dokáže toho človeka minimálne vypočuť. Práve v tomto sú veľmi dobrí pomocníci duchovní otcovia, kňazi, ktorí túto možnosť majú, a majú to priam v náplni práce, čo si napríklad ja mimoriadne cením.
Záverom posledná myšlienka. Práve preto je jeden človek plne slobodný, a druhý v objatí svojej novej, možno doposiaľ nepoznanej slobody, alebo oslobodenia, nedobrovoľného.... sa cíti ako píšem skľúčene. Neprirodzene. Človek cíti proste strach. Ako spomína pieseň od Elánu, v objatí začína ten pravý boj. Pokiaľ človek neprecitne pokiaľ nezažil túto situáciu, nerozumie nič o slobode, nerozumie vzťahom, nerozumie rozchodom ani schádzaniu, ničomu nerozumie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár