Dobre poznáme možno tie staré známe paradoxy. Jedná sa o to, že človek raz je tak žiadaný, že nevie presne, na ktorú stranu sa má otočiť, aby vyhovel požiadavkám, ktoré sa teda valia na neho z každej strany. Zažil som to proste, a je to niekedy nepríjemný pocit, kedy človek má zmiešané pocity. Je teda veľmi príjemné, kedy je žiadúci možno z každej strany. Celkom isto to nepopieram, pretože človek prijíma celkom slušné benefity, a dobre vie, že to všetko čo má v sebe, tie informácie, tak by som to nazval, vie proste zužitkovať jednak pre seba. To je v poriadku, vie to zužitkovať možno v prospech svojich blízkych.
Nie raz by sme povedali, že komu inému by sme nespravili to dané dobrodenie, teda všetko to dobré, čo by sme vedeli dať, všetko to, čo si teda vieme pod tým pojmom dobro predstaviť, všetko dobré možno odčiniť, čo sme od koho kedy prijali, aby sme sa možno takto veľmi príjemne revanšovali.
Za dobro sa nie je dobré revanšovať, lebo niekto potom môže mať pocit, že teda ja som preukázal dobro, a chcem, aby to tak ostalo bez akejsi odozvy, bezodplatne. Veď kto dobre dáva, dvakrát dáva, kto dáva zo srdca, ten nehľadí na nejaké zisky, nie je teda ziskuchtivý, nepočíta, čo konkrétne možno budem mať za to, že som teda vynaložil akúsi snahu za niečo. Že teda ma to niečo stálo, a podobne. A častokrát aj mne sa stáva, že keď niečo navyše zo seba vynaložím, práveže ma naozaj zaplaví veľmi príjemný pocit, hoci ja konkrétne som z toho nič napríklad nemal. Nič teda som z toho nemal, ani z toho mať nebudem, a predsa v človeku akosi pristálo to dobro, ktoré ho neopúšťa, a dá sa povedať, že dostáva sa do nejakého stavu, v ktorom mu je dobre. Kde vyslovene nežiada, a ani nepotrebuje, aby teda mu niekto za niečo odplatil. Aká teda príde odmena. Aspoň to, že človek proste má akýsi pokoj v srdci, že v človeku zavládla radosť napríklad na dobre vykonanej práci, že človek nie je proste zbytočný, je užitočný, a niekto si tú vynaloženú námahu proste aj patrične cení.
Takýto človek, ktorý je v podstate povzbudený vlastným výkonom jedná sa o to, je oveľa lepší pracovník, a hľadá neustále nejaké inovatívne riešenia, ako sa niečo dá dobré spraviť.
V opačnom prípade, ako teda spomínam v nadpise, človek sa cíti nie potrebný, ale práve opačne, využitý. áno, človeka v niečom potrebovali pre nejaké osobné individuálne ciele, ktoré teda keď boli splnené, viac už nič netreba. A to je chyba. Človek myslí len na prítomnosť.
Heslo mnohých mladých je žiť naplno pre túto chvíľu tu a teraz.
Záverom teda by som povedal poslednú myšlienku tohoto článku a síce. Áno, možno je to preto, lebo človek sa predsa len obáva, že sa raz naozaj pominie, a čo konkrétne teda aké hodnoty po ňom zostanú je azda ťažká otázka, na ktorú možno nemá uspokojivú odpoveď.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár