Vonku prší, a dobre vieme, že síce je to ideálny čas pre rast rastlín, pre záhrady, pre zavlažovanie, a všetko, čo súvisí teda s poľnohospodárskymi technikami práve na to, aby sme mali na stole chlieb. Raz darmo. Chlieb je zo pšenice, raže, tá rastie na poli, a keď by ju niekto fyzicky nezasadil, nestaral sa o túto siatinu, ten chlieb by sme na našom stole nemali. A mnohí si práve myslia, že to takto funguje. že teda všetko je automatické. ťažko si niečo dokážeme predstaviť, keď niečo konkrétne nerobíme, človek nevie prevziať zodpovednosť za niečo, čo nerobí, a predovšetkým na tom, na čom mu vôbec nezáleží. A tak, ako ťažko sa v podstate vyrába chlieb, tak málo ľudí si ho váži a považuje to za niečo, čo je automatické, samozrejmé.
Povedal som to v takej súvislosti, že dnes nevenujeme pozornosť veciam, udalostiam, ktoré priamo zodpovedajú za kvalitu života. Práve v takýchto momentoch človeka celkom isto môže zaplaviť pocit zbytočnosti, ako to spomínam v nadpise, ale nie vždy si to človek dokáže uvedomiť- koniec koncov môže za to kopec falošných priateľov, ktorých odhaliť je niekedy veľmi ťažké a obtiažne.
Dnes teda máme tendenciu všetko zľahčovať, všetko minimalizovať také, čo je maximálne, a maximalizovať také niečo, čo je minimálne. Človek veľmi rád častokrát zveličuje niečo, čo je banalita, možno len preto, aby nejakého svojho protivníka sa snažil dokonale zahanbiť, možno ponížiť, znevážiť, uraziť, a všetko to, čo súvisí s deštrukciou jeho osobnosti. Ako by som to povedal. A práve naopak, človek si mnohé vážne chyby celkom isto ľahko vysvetľuje niečím, že predsa to bola nehoda. Alebo to bola náhoda.
Alebo to bolo súhrn akýchsi okolností, kde by sme mohli povedať, že čo sa malo stať, čo sa stať malo, a predsa pred osudom, ako takým predsa akosi neujde nikto. Tomuto, čo som napísal, a čo sa berie ako príklad, môžem veriť tak sčasti, hoci niečo na tom pravdy môže predsa len byť. Takto človek znižuje svoju kvalitu života, nevie ho dokonale prežiť, a mnohí len prežívajú takto život. Aj mňa sa to týka, ale ako väčšina pracujúcich.
Ani neviem dobre, ako človeku sa míňajú dni. A nie je to príjemné, kedy človek nie jeden raz skonštatuje, že ďalší zbytočne zabitý čas, deň, je už za mnou, a možno tie hororové predstavy, koľko ich je ešte predomnou. Ako človek je zavalený povinnosťami, ktoré možno nie sú celkom bezodkladné, ale predsa je potrebné ich splniť, pretože je to istý záväzok, ktorý možno testuje okrem iného aj spôsob, ako sa zodpovedne postavíme čelom jednak k danému problému, a to, či vieme nájsť primerane vhodné riešenia na zložité situáciea rozličné krízy, ktorými chtiac nechtiac si prejdeme každý z nás, a teda nikto celkom isto sa im nevyhne.
A práve preto, ako som to aj napísal, nie jeden krát človeka prepadne akýsi pocit zbytočnosti. Niekedy je to v tom zmysle, že človek pracuje, a je veľmi zodpovedný na tej úrovni, akej pracuje. Nie je ani nejaký šéf, ani vedúci, ani riaditeľ, nachádza sa na spodku hierarchie, a ľudovo povedané, od neho v podstate nezávisí ani nič. A možno málokto si všimne jeho robotu, málokto ho pochváli, a ešte menej je tých, ktorí si vážia nie že jeho prácu, ale predovšetkým tú skutočnosť, že spoločnosť je taká silná, aké najsilnejšie sú jej najslabšie piliere. A práve preto niekedy spoločnosť funguje ako spolok nespkojných, pretože toto nemá na pamäti, a nechce tomu venovať pozornosť.
Čo poviem záverom. Je veľa tých, ktorí veľmi makajú, ale nie sú ocenení morálne. Človek predsa nie je nejaký stroj, ktorý pracuje donekonečna a tak, že ho niekto zapne a vypne. Práve vtedy, kedy človek všetko vykoná čo má, ho nie jeden krát môže zaplaviť pocit zbytočnosti, že síce spravil čo spraviť mal, to, čo sa od neho požadovalo, to je všetko v poriadku, ale čo teraz ďalej mám robiť? Akým smerom sa pohnem. Niekedy človeka práveže zoceľuje tá poslušnosť, tá povinnosť, oddanosť voči svojim povinnostiam, pretože v nich nachádza akúsi svoju identitu, ktorý by inak možno už dávno stratil spolu s dôstojnosťou. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár