Vreskot000: Pocit zbytočnosti

Kedysi som dávno chcel napísať článok o tom, aké to je, kedy človek proste ráno sa zobudí, a cíti sa akýsi zbytočný, nepotrebný, alebo prepotrebný. Prvý prípad je ten, kedy človeka nikto nepotrebuje, v druhom prípade sa človek cíti akosi viac dôležitý, než je daná skutočnosť naozaj realitou. O čom to teda je, by som sa chcel pokúsiť vysvetliť v týchto nasledujúcich riadkoch.

Človek v živote koná mnoho prác, rozumej činností, nielen prácu v nejakej firme, alebo ako živnosť, nie to konkrétne, skade mu ide nejaký ten príjem a podobne, ale koná mnoho prác, kde viac menej zohráva veľkú rolu úžitok. V skratke povedané, chceme teda robiť niečo také, z čoho niečo logicky budem mať. Aby som nič nerobil zbytočne, žeby ma niekto cielene na niečo nevyužíval.

To sa deje napríklad vtedy, pokiaľ niekomu síce pomôžeš, ale nikto sa ti nezavďačí. Alebo teda z danej odvedenej roboty nielenže nemáš dobrý pocit, čo tam potom ešte po dobre odvedene práci, ale ti niekto napríklad príslušnú sumu, ktorú si si reálne a najmä spravodlivo zaslúžil ani len nevyplatí, čo naozaj hraničí s morálnou dilemou, nehovoriac o tom, že zadržať niekomu spravodlivú mzdu, jej nevyplatenie a podobne čo s týmto má súvis je v do neba volajúci hriech, a najnovšie to má dočinenia aj s občianskym zákonníkom. Potom obyčajne človeka zaplaví pocit akéhosi bližšie neidentifikovateľného smútku, nejakej depresie, ktorá teoreticky plynula z akejsi falošnej nádeje. proste ho zaplaví pocit zbytočnosti. Falošnej nádeje, že bude nejako lepšie, pokiaľ sa veci nezmenia reálne k lepšiemu ale otázka je, kedy tak nastane.

Napríklad bojím sa jednej veci, že všade okolo nás zasa sa valia správy, ako ide celosvetová finančná kríza. Dobre som vedel, ako to bolo, kedy prišla prvá vlna krízy niekedy vyše desať, jedenásť rokov dozadu, kedy naozaj som to pocítil. A nepriamo som to pocítil aj teraz, ale uvidím ešte, ako bude.

Práve aj ja hovorím celkom reálne, zaplavil ma naozaj pocit akejsi zbytočnosti, hoci to všetko ako teda spomínam aj v nadpise, je to len pocit. Človek koná mnoho dobrého, ktoré sa ale nevráti častokrát v nejakej tej dobrej podobe, alebo sa to vráti len sotva. Robiť niečo len pre akýsi dobrý pocit sa naozaj nevypláca.

Kedysi som čítal v duchovných zamysleniach, a nedal som im za pravdu, že je dobré, kedy človek sa naozaj pre niekoho obetuje, že aj keď to nebude dobre aj zaplatené, reálne sa nič nedeje, pretože má také malé plus tam hore. Dajme tomu, že ako veriaci kresťan tomu samozrejme môžem veriť. Človek prirodzene nežije len pre akýsi finančný obnos, ktorý uspokojí potreby na tomto svete, a že naozaj jestvuje aj niečo inšie, nemateriálne, niečo duchovné, ktoré nás čaká.

Aby som ale nepripadal ako niekto, kto očakáva skorý koniec sveta, alebo čo ja viem, je nutne podoktnúť, že človek má žiť naozaj v súčasnosti, nežiť v minulosti, a nemyslieť až tak strašne na budúcnosť, hoci dnes pri práci som celý čas v podstate rozmýšľať, napríklad, že čo bude so mnou, kde sa ocitnem, čo v podstate budem robiť, bude tá práca mať pre mňa zmysel, kedy konkrétne mám začať, v akej rovine uvažovania sa momentálne nachádam, keď som sa posunul vpred, nevráti ma to nedajbože v myslení dozadu? Nebudem zažívať podobné pocity, aké som napríklad zažíval pred rokmi, niekoľko rokov dozadu, nevráti ma to nazad v uvažovaní a myslení?

Človek častokrát myslí len na hmotné a materiálne zabezpečenie, ale v podstate má myslieť na inšie veci, tak, aby pri práci sa aj osobnostne a duchovne rozvíjal, aby pochopil, že všetko tu je v podstate len dočasne. Isteže treba si aj užiť. Azda nebudem ako otrok, to len otrok robí zadarmo a nie za mzdu, odmenu za vykonanú prácu.

Záverom by som povedal, že je nebezpečné kedy človeka zaplavia po dobre vykonanej práci takéto myšlienky. Nech sa vám darí.

Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Pocit zbytočnosti

2 komenty k blogu

Horúce!