Bývalý pán kaplán tento príbeh používal stále na pohrebnej kázni spred 12 rokov dozadu, dobre poznám ten príbeh, nie je mi teda neznámy. Žiaľ, mnohí kňazi podľahli akejsi ilúzii strachu, alebo lepšie povedané dezilúzii reality, ktorá je okolo nás, a podobne, ktorá sa votrela do duchovného sveta, a pripodobnujú svoje kresťanské potreby potrebám svetským.
Tú kázeň som počul. Tú kázeň som počul nespočetne veľa krát, a žasnem nad jednak neobjektivitou a jednak nad nakreativitou, nad stagnáciou myslenia, ako som si to vo viacerých prípadoch všimol. Samozrejme, nedovolím si z taktnosti a slušnosti niekoho za niečo len tak skritizovať, kňazi .... škoda že sa nezamerali radšej na duchovnú podstatu každého pohrebu, a to, že život sa smrťou neodníma iba mení.
Čo teda chcem povedať. Mne sa jedná o to, že človek musí mať nutne kritické myslenie, ktoré slúži na jeho realizáciu a na to, aby vedel do života niečo nielen prijímať a absorbovať, ale tak isto podľa toho aj žiť, čo je samozrejme najdôležitejšie, a biblické texty sú mi predsa návod, ako to mám robiť.
Už svetská pieseň do Desmodu, použijem jej text na plnší pohľad spomína predsa toto. Každá bunka v tele cíti, že to takto nemá byť. Zabudla si mi dať návod, ako mám bez teba žiť, prečo dotýkať sa ťa nesmiem, aj keď viem, že to tak rada máš. Ja pamätám si všetko, ty zabúdaš...
Tak isto ako evanjeliový príbeh lazára, príbuzného Pána Ježiša, ktorý nekorešponduje s realitou smrti a zmŕtvychvstania jednak Pána Ježiša, a jednak každého jedného z nás, čo sa celkom ľahko dá dokázať na základe biblických textov, ktoré jasne hovoria, že jedine Pán Ježiš je Pán života a smrti.
Preto si dovolím hovoriť, že prirovnať prechod z tohto života do večného života na základe profánnej anekdoty Vami uvádzanej je maximálne nehodné kresťanského zmýšľania.
My predsa nie sme nijaký telefón, ani dočasné prerušenie. U nás kresťanov je jediný problém, že s viacerými ťažkosťami sa nedokážame vysporiadať, a preto hľadáme akúsi útechu v tom, kde útecha nič neznamená.
Škoda, že otec Pavol.... nebudem ho na tomto článku prirodzene menovať, myslím si, že sa to nepatrí, pretože viacerí tu nepoznajú realitu a podstatu toho, čo chcem ako v článku napísať, ktorý teda pôvodne píšem ako komentár pod jednu myšlienku, ktorého poznám z kňazského seminára si predsa len neotvoril Písmo Sväté a poriadne ako kňaz sa nezačítal do posvätných textov, z ktorých možno vydedukovať, že smrťou sa život neodníma iba mení.
A to, že jedine o Božieho Syna Ježiša Krista a jeho zmŕtvychvstanie je hodné opomenutia, pretože to zabezpečilo plynulý prechod do večnosti presne tak, ako kedysi starozákonný Mojžiš vyviedol Božou pomocou izraelitov z egyptského otroctva. Tak isto, ako Boh sľúbil Božieho Syna Ježiša už Adamovi a Eve po hriechu, s tým, že svojou smrťou našu smrť premôže (už premohol) svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život, a svojím nanebovstúpením otvoril nám brány neba. To som citoval, ako to mnohí isto nepoznáme, prefáciu, teda pieseň vďaky ktorá sa používa v našej liturgii.
Domnievam sa teda oprávnene o toto. Preto používanie akéhokoľvejk prirovnania spojenia dočasne prerušeného, ktoré teda nijako nekorešponduje, nesuvisí, nijako nie je vysvetlené včlenením do biblických posvätných textov, ale je to naše číre uvažovanie, ktoré domnievam sa nemá duchovný, ale čo je dôležité ani racionálny podklad vo vzťahu k nekonečnej hodnote kresťanstva je teda maximálne neúctivé voči hodnotám a pečati ktoré nám vtlačil Boh pri krste. Nič nie je prerušené.
V žvote sa musíme vysporiadať s tým, že v tom momente už proste ..."zhasla už svieca môjho života" ako to spomína liturgická pieseň, a Boh si povolal dušu k sebe. Spojenie nemôže byť prerušené, pretože ako Karlo Akutis povedal, že eucharistia je predsa diaľnica do neba.
A tá cesta nikdy nie je prerušená, a je jedno, či niekto zomrie alebo ostane ešte istý čas tu medzi nami. Ja by som povedal, že toto je veľmi slabá útecha. Oprime sa jedine o Písmo Sväté, pretože zomrieť zomrieme všetci, ale... ale teda čo chcem vyzdvihnúť, keď sa jedná o tento biblický text, keď teda ho chceme použiť je v tom že... A to použijem teda ako posledné myšlienky tohoto zádušného článku na spomienku všech zosnulých.... že teda...
Záverom článku spomeniem ešte niečo v tomto zmysle. Naša podstata práveže spočíva v momente... a o tom som pevne ako kresťan presvedčený.... v tom..
Odvalení kameňa, ktorý prikázal Ježiš a mocného výkriku Pána ..."poď von"... presne tak, ako mocným hlasom zakričal na priateľa Lazára. A ako posledný, kto dostal útechu je kajúci lotor s ktorým Ježiš v okamihu jeho obrátenia v agónii smrti uistil o jeho skorom pobyte v nebeskom kráľovstve so slovami,..." veru hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji..." Lukáš 23,43, pridal som teda biblické súradnice pre úplnosť, ak si to niekto chce prečítať a overiť. Toto je prerod kresťanstva, kedy sa naša viera zmení na poznanie. Musíme prosím Vás pekne sa oprieť jedine o Písmo sväté, pretože každé prirovnanie mimo neho pokrivkáva. To Vám píšem v bratskom duchu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár