Tento svet je tak nastavený, že človek je prinútený viac menej vnímať len materializmus, a všetko čo s ním súvisí. Už horšie teda je to v tej duchovnej oblasti. Myslím ti tak, že mnohé veci, ktoré vôbec nie sú samozrejme a automatické, práve naopak, považujeme ich za úplnú samozrejmosť a automatickosť.
S tým samozrejme súvisí aj kopec nedorozumení, ktoré sa častokrát medzi nami môže vyskytnúť. Viacerí nemyslíme napríklad nato, že keď sa niečo pokazí, všetko sa dá akosi opraviť, napraviť, dať do pôvodného stavu.
Len človek, ktorý si neváži vzťahy naokolo, nevníma hodnotu priateľstva, hodnotu rodiny, nie je rodinne emočne, duchovne založený, nepraje si nejaké kamarátstva, má svoje zaužívané stereotypy, ktoré nepustí, a pritom je zakuklený dá sa povedať do svojho vlastného sveta, tak taký človek si neuvedomuje, že toto všetko okolo neho je v podstate len dočasné. Samozrejme my sme tu hlavní protagonisti, ktorí si režírujeme všetko podľa seba, a myslíme si, že keď to nepôjde dnes, tak to pôjde zajtra, ak niekto nie je ochotný, ochotný bude ktosi iný, a že nie je problém.
To je typický scenár, kedy človek má proste na výber. Vyberie si teda jednu z viacerých možností, a je vyriešený problém. Ešte horšie je, kedy človek jednoducho nemá na výber, a nevie, ako ďalej. Obyčajne sa to stáva osobám, ktoré naozaj majú dobrú povahu a dobré srdce. Takí ľudia sú väčšinou odstrkovaní, a druhí nevedia, a nedokážu vnímať hodnotu ich osobnosti, nie to ešte samozrejme baviť sa o vnútornom a duchovnom svete, o podstate človeka, ktorá tkvie v duchovnom položení.
Mnoho ľudí sa správa systémom čo na srdci, to na jazyku, pretože si myslia, že je dobré povedať všetko, čo si myslia, je im jedno, s kým sa bavia. Keď si niekoho možno odpudia, oni to nevnímajú možno nijako tragicky, veď predsa, ako hovorí staré známe príslovie, dáko bolo dáko bude.
Nedokážu vnímať vo svojej prostote to, že raz aj oni budú potrebovať kohosi na pomoc, pretože teraz to ešte nepotrebujú. Obklopení priateľmi, tými, ktorí možno len pochlebujú, ale to všetko je neúprimné, si neuvedomujú, že toto všetko je v podstate pominuteľné. Presne tak, ako to spomínam v nadpise. A toto považujem za veľkú chybu.
Mnoho z nás nedokážeme vnímať hodnotu priateľstva a cenu akéhosi kamarátstva. Viacerí vnímame veci dosť povrchne, a keď sa nám ktosi z nejakých dôvodov nepozdáva, a sú to naozaj neopodstateľné dôvody, len teda je to náš osobný rozmar nič viac, prerušíme kontakt, pretože nám to vyhovuje.
Takmer okamžite máme po ruke nejakú alternatívu, pretože ako spomínam, takto nám to vyhovuje. Taký človek si neuvedomuje, že všetko raz skončí. Podstata nie je či to skončí, pretože všetkému raz bude koniec. Čo chcem povedať teda v krátkosti na záver ešte?
Aby si človek vážil jednoduché veci, a tie maličkosti kládol na piedestál svojich hodnôt. To viacerí ešte nedokážeme, ako som si všimol. Málokto pamätá na to, že raz sa ocitne kdesi úplne sám, a bude mu nanič. V takom prípade spomienky sa budú rodiť z veľkej bolesti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár