Mnohí sa tvária že táto téma, ktorú teda v nasledujúcich riadkoch bližšie sa pokúsim rozobrať netýka, ale to je len zdanie. Zdanie, ktoré ako prišlo, tak odíde. Je to celkom preto, pretože človek sa riadi tým známym sloganom, že naplno ži tu a teraz. Ono je to pravda, ale tak, ako som to teda nadpisom v úvode spomínal, všetko pominie. Pominie dokonca aj tento večer, ktorý sa začal, a ktorý teda skončí v nasledujúce nedeľné ráno, teda aspoň tak by to malo byť.
Na základe tejto skutočnosti som si uvedomil, že všetko raz skončí, a mi cítime akýsi stav pominuteľnosti. Nie je príjemné si to nejako pripomínať, ale takto treba v reálnych kontúrach vnímať život, čo nie každý dokáže, a mylne si myslí, že sa ho to netýka, čo považujem za najväčší omyl poznania človeka. Sme čoraz dokonalejší v mnohých oblastiach, ale dovolím si tvrdiť, na mnohé veci sme ešte nedozreli, ani ľudsky, ani osobnostne, nie to ešte duchovne, teda to, čo sa snažím v mojich blogoch vyzdvihovať čo najčastejšie, a čomu venujem primeranú pozornosť.
Azda rovnaký názov som dal na tento článok aj preto, pretože teraz som si prečítal jeden článok s takmer identickým nadpisom. Aby ste si nemysleli spolu s pisateľom, že som chcel v nejakom prípade okopírovať blog. Nikdy by som to nespravil, pretože od začiatku písania tu na webe sa snažím byť maximálne originálny, a nehľadám nejaké články, ktoré by som mohol len tak sucho a stroho skomentovať.
Vždy mi ide o akúsi podstatu článku, aké posolstvo mi prinesie práve spomínaný text. Nemusí to byť o niečom, čo si vieme len ťažko predstaviť, ale jedná sa o to, že práve posolstvo textu mi slúži na to, aby sme osobnostne rástli. To je to, na čo nedávajú dôraz a apel mnohí. Mnohí majú radi prázdne reči, na ktoré sa po čase zabudne. Zabudne sa v podstate na všetko, aj na nás, že sme tu raz čosi písali.
Dozvedel som sa, že kým si zdravý môžeš vykonať hocičo, ale dodávam ja, určite nie všetko, ale keď si chorý, neviem či budeš vládať.
Materialisti by tu celkom isto miesto posledných slov ...či budeš vládať určite radi videli to klasické, nemôžeš vykonať nič.
Nechcem tu písať nejaké duchovné ódy, ako je to, keď ktosi pri sile môže pracovať telesne, alebo duchovne a duševne, ale jedno je isté, a to som si zapametal. Pominuteľnosť... spejeme do večnosti.
Mnohí nemyslíme na večnosť. Často sa chodím prechádzať aj do cintorína, kde som už niekoľkých pochoval. Niekto môže povedať, že nemá pri tom príjemné pocity, alebo zmiešané a podobne, pre mňa je to súčasť života, a viem, že spejeme do toho raz všetci.
Dlho som sa aj takejto téme, akú teraz píšem dosť vyhýbal, a nevedel som príliš odhadnúť pri písaní duchovne ladených článkov, či to vôbec je vhodné, pretože si myslím, že mnohých sa to môže nepríjemne dotknúť, pokiaľ si naozaj uvedomujú, o čom vlastne tu teraz píšem.
Minule na sv. omši ma zaujala pieseň. Náš Pán Ježiš Kristus prebýva v nás. On je ten istý včera aj dnes, on je počiatok i koniec. Iná varianta obsahuje slová, premohol smrť, on je ten istý včera aj dnes, a podobne. Potom sa tam vyberie nejaký vhodný žalm s opakovaním, celkom pekná zádušná pieseň.
Na záver niekoľko piatkových postrehov. Kam speješ ty, kam spejeme všetci? Príjemný večer a víkend prajem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár