Prečo to spomínam? Už len preto, pretože mnohí z nás nemajú v sebe prirodzenú pochvalu, alebo len tak, proste spýtať sa kohosi, že ako sa máš, ako sa ti darí, tie klasické úvodné slová, ktorými sa pýtame kohosi, koho sme nevideli dlhšie, a po dlhšej dobe sme sa mohli opätovne stretnúť.
Mnohí si neuvedomujeme, že čas v podstate nie je ani náš priateľ ani náš nepriateľ. Ako to myslím vysvetlím v nasledujúcich riadkoch.
Mnohým sa čas vlečie, a mnohým uteká veľmi rýchlo pomedzi prsty. A predsa čas plynie rovnakou rýchlosťou, len predsa je tu rozdiel v ponímaní jeho hodnoty. Človek si neuvedomuje, alebo teda málokrát sa zamýšľa, akú naozajstnú hodnotu má jeho vlastné bytie a existencia. Že my všetci tu plníme proste nejaké úlohy.
Už keby som len spomenul niekoľko elementárnych príkladov. Pozeral som videla na zaujímavé automobilové fórá, celkom ma to baví. Nebaví ma to z toho dôvodu, že snívam o niečom, čo možno nikdy nebudem mať, ale preto, pretože príklad tých ľudí ma mimoriadne inšpiruje, aby som proste pracoval na sebe.
Mnohí síce pracujú na sebe, vidia, ako možno finančne a kariérne postupujú, to je celkom chvályhodné, najmä ak naozaj majú na to vytvorené pracovné a finančné podmienky, ktoré teda logicky z toho vyplývajú. Lenže mnoho vecí chceme uskutočniť, ale proste sa to nedarí. Nedarí sa nám čosi uskutočniť, a my nevieme, kde je chyba. Ako som pred časom spomenul, chyba je tá, že sa pohybujeme v stále tom istom homogénnom prostredí, ktoré pre mnohých z nás nie je zdravé, a vytvára doslova choroboplodné zárodky. Ako to myslím? Celkom jednoducho to teraz opíšem.
Mnohí sa chválime, čo všetko máme, čo všetko dosiahneme, ale tu robíme veľkú chybu, najmä ak naozaj hovoríme o svojich plánoch a predsavzatiach.
Musíme si priznať, že medzi nami sú mnohí, ktorí nám z nejakého dôvodu proste neprajú, a my sa s týmto faktom musíme zmieriť. Či už je to kôli tomu, že sa nám v poslednej dobe darí, a my jednoducho rastieme, alebo preto, lebo nerastieme, a ide to s nami dole vodou.
Stále tu proste bude niekto, kto bude do nás vŕtať, ale je len na nás, ako sa s tým vyrovnáme. Ako som spozoroval, dosť ťažko sa s týmto faktom vysporiadajú práve tí jedinci, ktorým sa extra nedarí, teda všetko, alebo máločo teda vychádza podľa ich predstáv. Ešte horšie je, že tie ich predstavy sú naozaj celkom jednoduché skromné, v podstate pokorné, nie nejaké megalománske, dá sa povedať aj vznešené, s istou dávkou patričného idealizmu, ktorý podľa mňa nesmie určite chýbať. Pretože práve idealizmus je vo veľkej miere stimulujúci prvok pri dosahovaní plnenia našich plánov.
Na záver spomeniem toľkoto. V prvom rade musíme sa dokázať zmieriť s tým, že všetko nedokážeme. Tým som povedal všetko. My nie sme supermani, aby sme všetko vedeli, všade boli a všetko poznali, a o všetkom mali vedomosť. Niekedy proste človek musí len tak vypnúť, a vnímať aj naše vlastné predstavy, ktoré nemusia korešpondovať s realitou. Človek, ktorý je zameraný jedine na materializmus, ako som to neraz naznačoval, ten ho síce napokon aj dosiahne. Ale za akú cenú, a koľko obetí bude musieť priniesť, a či ho to v konečnom dôsledku naplní šťastím je už otázka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár