Teraz večer, išiel som cestou autom z kostola, rozhodol som sa, že zabočím do ulice, kde býva môj spolužiak a veľmi dobrý kamarát. Nakoľko pracuje v inom meste, a domov chodí zriedka, táto návšteva a aj iné návštevy sú pre mňa mimoriadnou vzácnosťou. Totiž ja si veľmi vážim človeka, ktorý javí záujem, a nestavia sa s povrchnosťou k životu.
Mnohí berieme akokeby automaticky, že máme okolo seba tých, ktorých máme. Nie vždy sme s nimi spokojní, niekedy sa potrebujeme proste stiahnuť a akokeby utíšiť sa, inokedy sa potrebujeme vytiahnuť, a prezentovať pred ostatnými to, čo skrývame v sebe. Nie je na tom nič zlé, považujem to za formu rozvoja osobnosti, čo určite priaznivo vplýva celkovo na duševné a možno aj telesné zdravie človeka. Raz darmo. Človek, ktorý túži po spoločnosti, takej, aká mu bude rozumieť, obyčajne nepotrebuje ku šťastiu veľa.
Ja osobne čerpám veľmi rád zo spomienok. Pre mňa je vzácna každá chvíľa, ktorú strávim s niekým, s kým to zmysel má. Možno to znie až priveľmi otrocky, a v jednej časti blogu som sa tematicky zamýšľal, či všetko musí mať zmysel.
Všetko zmysel mať nemusí, ale človek musí robiť veci cielene, nie bezducho. Môže sa totiž celkom ľahko stať, že hoci je aj niečím zamestnaný, alebo teda nejakou činnosťou zaneprázdnený, a v podstate je mu to aj príjemné, po čase predsa len príde akési vyprahnutie, a nebudú ho tešiť tie veci, ktoré ho tešili do určitého času. A to teda všetko len preto, pretože už si zvykol na istý, nazval by som to štandart, ktorého sa chce držať, pretože takto mu to najlepšie vyhovuje.
Zabudli sme totiž že nie všetko, čo nám vyhovuje je pre nás osožné. Napríklad kto by nemal rád vychladenú kokakolu, najmä v akutálnom teplejšom letnom počasí. Azda každý, ale ten, kto napríklad je chorý, prevažne v zimných mesiacoch, asi si kolu nedá. Tu sa volia iné nápoje, ktoré človeka majú za úlohu v prvom rade liečiť, a nie blahodarne opájať, len preto, lebo to je príjemné.
A tak celkom ľahko sa môže stať, že keď nám je veľmi dobre, bezpredmetne sa začneme sťažovať na akýsi štandart, ktorý možno okupujeme, nemysliac si, že ten štandart, ktorý teda máme, pred istým časom bol pre nás nedosiahnuteľnou métou, a mohli sme o tom snívať. Mnohí si preto neuvedomujú, že nie všetko je pre nás automatické, napríklad práca, a práve preto sa k tomu treba aj patrične stavať.
Človek zabudol chváliť, ale viac si sťažuje, nepomôžeme si tým. Už sa vytratila tá prirodzená pochvala. Už v škole, napríklad na základnej, pamätám sa, dostal som pochvalu za vedomosti z fyziky. Učiteľa mi sama povedala, že pochvala je viac, ako jednotka. A má pravdu. Morálne ocenenie je predsa len viac, ako keby sme mali čosi chladne skonštatovať, či človek niečo vie, alebo nevie, ak sa vrátim do školských časoch. Toho sa viacerí stránime, pretože si myslíme že toto všetko môže napríklad uraziť nás samotných, a že toto všetko nás nechcene odsunie kdesi do úzadia, čo budeme vnímať ako naše poškodenie.
A práve preto, viackrát si len sťažujeme, pretože nanešťastie nevnímame krásu okolo nás. Nevnímame, že môže byť v podstate stokrát horšie, a mám preto oprávnený pocit, že len človek, ktorý toto všetko zažil vie, aká je hodnota šťastia, kde treba vnímať krásu jednoduchosti skrývajúcu sa naozaj vo všedných veciach a podľa možnosti s ľuďmi, ktorí naozaj stoja za to.
Čo by som dodal na záver. Mnohí ľudia z nás si sťažovaním nepomôžeme, ale môže sa nám výrazne uľaviť. Práve preto človek sa nedokáže pohnúť z miesta, pretože nepozná, a nepomenuje práve dôvody a príčiny, pre ktoré v podstate ešte stále stojí na jednom mieste, a veľmi sa bojí z neho pohnúť, hoci by veľmi chcel, pretože vníma, že je to pre neho viac ako potrebné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár