Doobeda bol celkom pekný deň, a som si povedal, že v zdravom tele, zdravý duch. Behať som dnes nešiel ale sadol som na bicykel a spravil som dvadsať kilometrovú túru. Počasie bolo naozaj vynikajúce, a naozaj musím ale povedať, že cítim sa celý deň neskutočne dobre a nabitý pozitívnou energiou, možno k tomu dopomohlo aj to, že krátko pred tým som sa vymodlil celý ruženec.
Poznáme dobre porekadlo, azda najkratšie, že úprimnosť nadovšetko.
Mnoho ľudí je až príliš úprimných že teda neviem celkom presne identifikovať, či človek chce niekoho cielene uraziť, možno vysmiať, alebo to naozaj takto cíti, a možno to robí len a len pre jeho dobro, pre jeho prospech. Alebo proste chce niečo vydať zo seba, a tým pádom, ako keby chce vyliečiť svoje vnútro, a nie to, že niekomu úprimne povie, čo mu na ňom niečo vadí.
Minule som sa zamyslel, že prečo väčšinou sme úprimní len vtedy, pokiaľ ide o niečo, čo nie je príjemné, čo je vyslovene nepríjemné.
Prečo sa proste stávajú veci, že človek dlho otáľa napríklad niekomu povedať tie normálne slová, že mám ťa rád, ako sa máš, dlho som ťa nevidel, dobre vyzeráš, nepotrebuješ s niečím napríklad pomôcť, keby dačo zavolaj, ozvi sa mi, skočíme dakde na kávu, porozprávať sa, môžeš mi hocikedy zavolať, prídi, porozprávame sa a podobne. Človek odkladá tieto obyčané veci akosi na koniec toho všetkého, alebo okraj všeobecného záujmu, pričom toto všetko je veľmi podstatné. Podstatnejšie ako hocičo inšie, než si dokážeme predstaviť.
Obyčajne tieto slová pôsobia veľmi pozitívne, a človek pri nich akosi dostane silu. Dostane minimálne vtedy akýsi nový pohľad na skutočnosť, že to, čím sa možno zaoberá, predsa len nie je niečo, čo sa nedá prekonať, s čím by nevedel teda zvádzať ako sa hovorí, rovnocenný súboj, kde ale on bude ťahať za dlhší povraz, a všetkému, nazvem to jedným slovom negatívnemu proste nedá šancu. V tomto prípade naozaj musím akosi povedať, že tu sa napĺňa to rozprávkové, že teda dobro predsa len bude víťaziť a zvíťazí nad zlom.
Práve preto je úprimnosť veľmi dobrá vlastnosť, pretože otvára oči v pravdivom pohľade na seba samého. Čím skôr teda si to uvedomíme, tým lepšie.
Je zaujímavé, že fenomén dneška je práve opačný. Človek, keď niekomu naznačí, že chce byť v niečom úprimný, obyčajne sa to hneď myslí na to zlé stanovisko, negatívne, čo druhú stránku zákonite musí bolieť, a následne sa s tým musí vyrovnať. Prečo je tomu tak. Človek keď počuje na svoju adresu tieto slová, automaticky ako keby v ňom samom sa spustí práve ten pomyslený obranný mechanizmus, a proste začne sa brániť. Pretože človek v podstate pociťuje strach, že čo zase napríklad zlého vykonal. Deje sa to všade, napríklad na pracovisku, kedy každé pomyslenie od toho vyššie postaveného človeka v nás môže a isto vyvolá vlnu otázok, že čo je zase, čo sa deje, čo som zase spravil, hádam nie je človek, ktorému tieto otázky nevíria v hlave.
Dá sa povedať, že v tomto magickom, tajomnom objatí, sa začína ten pravý boj, presne tak, ako to opisuje už dávna pieseň od hudobnej skupiny elán, teda ako citujem, spievajú v piesni Nepriznaná, hoci to je myslené z iného uhla pohľadu, ale môžeme si to aplikovať aj na túto práve situáciu, že človek v strachu.... človek teda v tom strachu dokáže azda najviac precitnúť v úprimnosti a pravde.
Záverom čo by som povedal. Mnohí ľudia sú veľmi krutí na pravdu, a dokážu v zápale emócii povedať naozaj aj to, čo pravda isto nie je, ale oni to považujú za potrebné, pretože v danom okamihu mnohým ľuďom akosi vypne myslenie a miesto objektívnosti človek zaujme radikálny, iracionálny postoj vo forme subjektivity, ktorá isto prinesie viac nedorozumení, a rozdelenia, miesto spájania.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
alexandrika
21. 11.novembra 2020 23:30
Áno, považujem úprimnosť za dobrú vlastnosť. Úprimnosť je “konajúci bez pretvárky” takže, bez úmyslu zosmiešniť atď... to, že sa nájdu aj takí individualisti, neznamená, že sú úprimní.
Napíš svoj komentár