Keďže som dlhšie nič nenapísal, zamyslel som sa opätovne nad tým, či považujem, minimálne ja, z môjho pohľadu úprimnosť za dobrú vlastnosť. Čo teda k tomu napísať.
Všetci dobre vieme, že na to, aby sme dobre s niekým vychádzali, potrebujeme byť predovšetkým pravdiví k sebe samému, potom sa otvárať druhým. Potrebujeme prestať konečne hrať akési pomyslené divadlo o tom, akí sme dokonalí, krásni, neviem čo ešte všetko vieme, všetko sme videli, máme encyklopedické vedomosti, ktoré v úvodzovkách, viacerí menej znalí nám môžu len ticho závidieť, a ešte neviem čo. Radi sme celkom, kedy do niečoho sa rozumieme v príhodnom čase, to znamená, že všetci čakajú už len na vás, kedy niečo opravíte, kedy dáte do niečoho rozum, celkom jednoducho, a pritom sa tvárime všetci, ako keby sme objavili ameriku. Čo teda môžeme robiť.
Úprimnosť je nebezpečná vlastnosť, pretože úprimnosť prichádza vtedy, kedy človek už má ako sa hovorí vybičované emócie. Kedy v niečom ide na doraz, a cíti, že teraz to môže s vlastnými silami dokončiť. Vtedy človek pokiaľ už veci má vo svojich rukách, cíti sa napríklad sebavedomo, zdvihne mu to ego, ale to myslím ešte všetko v tom dobrom slova zmysle, teda v takom, že to nezneužije proti niekomu zo sebe zištných cieľov, z ktorých prospech bude mať len on sám, ale práve ten účinok a efekt sa dostaví tak, že svojou prácou bude proste prínosom, bonusom pre daný kolektív, v ktorom sa pohybuje, pre tú danú spoločnosť, komunitu, ktorej je členom, kdesi v práci, a môžeme takto menovať ďalej.
Úprimne ak poviem, dnes som sa vybral na takú prechádzku, nazvem to tak, a stretol som sa s jedným pánom, ktorý veľmi obľubuje politické diskusie. Je to veku, kedy by mi mohol byť starým otcom, má pokročilý vek. Keďže je orientovaný trochu tak by som povedal, mentálne asi tak tridsať a viac rokov dozadu so svojím myslením, je pomerne dosť ťažké viesť dialóg s takým človekom, ktorého proste o niečom už nepresvedčíte. Samozrejme mňa nezaujíma nejaký jeho názor, alebo môj. Môžem sa s ním rozprávať o veciach, ktoré sú blízke človeku v starom veku, nakoľko som pôsobil niekoľko rokov ako ošetrovateľ práve pri starých ľuďoch, ktorým mentalite som, poviem to tak, čiastočne, porozumel, a dá sa povedať, ešte stále objavuje mnohé nové veci, ktoré sú pre mňa ešte tajomstvom a záhadou.
čo chcem povedať. Úprimnosť je dobrá len pri seberovných ľuďoch, pri iných to nemá efekt. Človek môže povedať a jednať s niekým len vtedy, kedy mu je roveň. Častokrát človek nevie presne celkom odhadnúť, koho konkrétne má pred sebou, a je veľmi zlé, pokiaľ človek s niekým jedná len podľa vonkajšieho úsudku.
Vonkajší úsudok o niekom je to najhoršie, čo človeka môže postihnúť pri hodnotení kvalít. Obyčajne sa to deje tak, že človek čím viac niekoho spoznáva, tým ho viac má rád. čím viacej s niekým trávim čas, môže to byť kolega, kamarát, kamarátka, nejaká žena, o ktorú napríklad mám záujem, proste ktokoľvek, ktorý mi je niečím sympatický, prítažlivý, a viem usúdiť, že niečo rozvíjať s daným človekom má zmysel, oplatí sa to, oplatí sa do toho vzťahu proste investovať, pretože človek môže aj morálne, aj osobnostne rásť.
A pri takom dobrom človeku, ktorý človeka len proste potiahne smerom vpred, obyčajne môže nastať aj prudký rozvoj svojej osobnosti, rozvoj mnohých zručností, ktoré možno rokmi zanedbával, a takto vie, že všetko mu prišlo na úžitok, na seba zdokonaľovanie, odhaľovanie toho dobra, ktoré v sebe človek proste má, len ho nedokázal vo svojej individualite proste odhaliť.
Záverom môjho nedeľného článku poviem toľko, že čím viac je človek úprimnejší, čestnejší, určite sa mu lepšie žije.
Za prejav úprimnosti považujem aj prijatie nie celkom príjemných ľudí, nie celkom príjemných skúseností, ktoré nikomu z nás nevonia, a vyvolávajú v nás predovšetkým rozpaky a možno aj zlé pocity, ale keď človek proste precitne, začne si vnútorne uvedomovať, že aj toto všetko je akýmsi, nazvem to motivačným stimulom, aby zas niečo sebe samému dokázal, že na niečo má, že môže ďalej na sebe pracovať, môže niekomu napríklad zase v niečom pomôcť, najmä svojím príkladom v čestnosti, a iných dobrých medziľudských vzťahoch, človeka to robí šťastným, a nielen jeho, to dobro sa čoskoro preukáže aj na okolí, v ktorom žije. Nech sa vám darí.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.