Nechcem sa opakovať preto, lebo ma to baví, alebo že niečo stále niečo nové nachádzam, ale práve preto, aby človek si vyjasnil niektoré nejasnosti, nedokonalosti, aby niečo nedokončené dotiahol do úspešného konca.
Mnohí nedokážu rozpracovanú prácu doviesť do konca. Niekto má problém so sústredením, ani ja sa nedokážem dosť dobre sústrediť, poprípade robím niekoľko vecí naraz. Proste snažím sa veľa vecí robiť úprimne, čestne. Nechcem niečo len tak odfláknuť. Beriem to tak, že všetko proste má svoj zmysel.
Mnohí si myslia, že keď niečo pokazia, v nejakom procese, hociktorom spektre života, hneď musia konať nápravu. Možno za to môže čiastočne pocit viny, alebo pocit hanby, ktorý človeka ako si bezprostedne po vykonanom čine okamžite zaplavuje. Človeku proste niečo nevyjde, nemyslí to zlé, myslí to úprimne chce niečo dobré, a práve preto to človeka najviac bolí. Človek, ktorý je vyslovene zákerný a má zlé úmysly, jeho mrzí a trápi azda najmenej to, kedy niekde proste spravil niečo zlé. Nechce konať nápravu, nechce to proste opraviť a dať do pôvodného stavu. Možno aj preto, lebo niekto má rád kedy niečo proste napreduje, a neradi sa vracajú dozadu, hoci aj za cenu, že sa vydajú nesprávnym smerom, a možno to je aj ich chyba, kedy si nedajú povedať.
Náprava teda môže byť aktívna a pasívna, ale to je moje delenie. Človek nie vždy má potrebu niečo opraviť v danom čase okamžite. Niekedy to nie je nevyhnutné. Niekedy je dobré, kedy niečo pokazené, sa naozaj pokazilo, pretože to mohlo možno v neskoršom čase spôsobiť ešte viac škody ako osohu, a ešte viac škody, ako sa to prihodilo v danom čase.
Práve toto spôsobuje celkom isto stav, kedy človek keď sa nedokáže povzniesť nad čiastočným neúspechom, práve preto ostane smutný, znechutený, a tie najkrajšie okamihy sa naozaj zmenia na nočnú moru.
Plne sa to prejavuje vo vzťahoch, a možno načnem háklivú tému, ale nedá mi predsa.
Hádam viacerí sme zažili to, kedy sa nám zapáčil človek, s ktorým sme chceli niečo viac zdieľať vo svojom živote. Kedy proste to dievča pre mňa znamenalo celý svet, a chcel som aby to takto ostalo navždy. Kedy tá príjemná chvíľa, ten magický moment proste trval naveky. Všetko ale večne netrvá, a častokrát precitneme to menej príjemnej reality, ktorá nás obklopuje, a nevynechá z toho plánu nikoho z nás.
Kedy človek začína akosi pochybovať o tom druhom človeku, kedy ja dám do toho všetko, ale druhý mi podráža nohy. Kedy ja robím veci naplno, ale druhý sa pri mne iba vezie. Kedy chcem obetovať pre toho človeka veľmi veľa ale on nemá podobné úmysly, a teda človek sa ideovo rozchádza, a vidí, že toto nie je človek, ktorému môžem dôverovať, nie to, aby som si vedel možno predstaviť s daným človekom spoločný život. Raz darmo. Človek má svoje inštinkty, ktoré mu pomáhajú možno prekonať akýsi prvotný ošiaľ, a častokrát mu pomáhajú otvoriť oči, ešte keď je dostatok času rozhodnúť sa, či človek má do toho vzťahu ísť naplno, veriť si, alebo má si predsa len nechať zadné dvierka. Nie preto, aby egoisticky z niečoho vycúvol, čo mu možno nebolo po vôli ale práve preto, aby si nechal ešte dostatok citovej rezervy práve pre človeka, ktorý za to raz bude stáť.
Častokrát človek veľmi veľa investuje do toho druhého, a necíti, že sa mu to vráti. Netýka sa to napríklad len bytostne vzťahu muž a žena, ale všeobecne aj v medziľudskej rovine.
Záverom spomeniem niečo z biblických textov, ktoré ma fascinujú. Prejavilo sa to aj v biblických vzťahoch, kedy zo 72 učeníkov ostalo len torzo dvanástich, a aj ich sa Ježiš spýtal...." aj vy chcete odísť..." a vtedy dostal odpoveď od Petra, Pane ku komu by sme išli, ty máš slová večného života, a práve táto Petrova odpoveď sa dostala do medzispevu, ktorou spevák ospieva božiu múdrosť v rozhodovacom procese.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár