Láska a úprimnosť idú ruka v rukáve, a práve v jadre tohoto príbehu chcem teda povedať, prečo považujem úprimnosť za dobrú vlastnosť. Začiatkom odstavca chcem teda len opomenúť, že v niektorých, alebo v často v nadpisoch mojich blogoch si podávam rečnícku otázku, ktorá je špecifická z gramaticko literárneho hľadiska v tom, že nie je to klasicky podaná otázka, na ktorú je nutné povedať jednoslovnú, alebo jednovetovú odpoveď, ale je to niečo, čo v človeku zarezonuje možno ešte poriadne dlho, a nad tým rozmýšľa. Nie zriedka sa stane, že človek, ktorý je citlivý, ktorý je v niečom vnímavý, rozmýšľa nad niečím, čo môže celkom isto obohatiť jeho duchovný život.
V čom teda sa môže skvalitniť. Častokrát tie obohatenia sú veľmi výrazné práve v duchovnom poli, kedy ten výsledok hmatateľne nevieme dokázať, a nevidíme ho. Kedy jednoducho ani pod akousi ťarchou dôkazov niečo nevieme vysvetliť. Odpoveďou na toto všetko je len to, že proste niektoré veci tak cítime, tak robíme veci, ako cítime srdcom, ako to vnímame, ako sme mentálne nastavení, aké človek prežíva možno intenzívne pocity, čo všetko mu to dáva, o čo ho konkrétne napríklad obohacuje, alebo opačne, v čom všetkom vidí nejaké nedostatky, a možeme povedať, čo všetko mu to zobralo.
Čím človek možno niečo dobré chce, a je úprimný, a považuje za priateľa, kamaráta možno aj nie celkom príjemného človeka, je to prejav, podľa mňa duchovnej a duševnej zrelosti, ktorá sa teda prejavuje naplno v danom človeku. Ak človek proste dokáže v niektorých ťažších prípadoch kultivovane a profesionálne komunikovať a jednať na úrovni.
My osobne veľa vecí staviame na akýchsi zážitkov. Všetko len to najlepšie zažiť. Presne ako sa vyjadrujeme aj v gratulačných vinšoch. Obyčajne znejú takto. Prajem ti všetko najlepšie, veľa zdravia, šťastia lásky... .a Boh chráň ak sme niečo vynechali, lebo možno dotyčný dobre že sa nie urazí. ťažko teda povedať, či to všetko je prejav úprimnosti, alebo je to čistý alibizmus, kedy odmietame možno niesť akúsi spoluzodpovednosť za niečo, čo chceme prenechať, možno aj v tom dobrom tomu druhému človeku.
Niekedy môžeme povedať, že ten pomer je často vyjadrený jedna ku jednej, to znamená, že človek sa raz z niečoho raduje, v inom čase je z niečoho v pomykove. Nedá sa povedať, žeby smútil, pretože hovorím stále, že na vyjadrenie istých pocitov, aby som to nerobil možno v návale akéhosi osobného hnevu alebo vzdoru, potrebujem sa na to pozrieť predovšetkým objektívnym pohľadom, kde si jednak vytriedim to dobré a zlé, kde si zocelím a ujasním myšlienky, a posilnený takou vnútornou sebadôverou, a sebadisciplínou prijmem to, čo je dobré, alebo to, čo je menej dobré, a pokúsim teda aspoň po svojom, ako sa hovorí s danou vecou vyrovnať. Pokiaľ teda sa mi nedostaví želaný úspech, ako som si to napríklad predstavoval.
Predstavy sú teda, ako vyplýva z odseku vyššie čo píšem jedna vec, a realita okolo nás je druhá vec. Častokrát to síce ide spolu, aj predstava aj realita, ale niekedy sa to deje vo výnimočných situáciách, kedy vieme napríklad dopredu odhadnúť mieru rizika a miery akejsi zodpovednosti, ktorú vieme na seba zobrať, zniesť možno aj prípadné naše nedostatky, alebo keď dobre odvedieme svoju prácu, možno prijať aj istú formu uznania.
Aj to je prejav istej formy úprimnosti. Uznanie nie je to, že niekomu proste chceme pochlebovať. Uznanie prichádza na základe toho, že človek proste sa o niečo snaží, a teda ten druhý si to priste všimne, ale nemusí sa dostaviť želaný efekt. Miesto toho človek proste nie raz akosi zvážnie, premyslí si a prehodnotí aktuálnu situáciu, v ktorej sa momentálne nachádza, a dobre zváži možno ďalšie kroky, ktoré teda by chcel podniknúť.
Záverom poviem toľko, že človek častokrát úprimnosťou dosiahne viac, minimálne akýsi vnútorný pokoj, že to, čo robí, robí správne, hoci nemusí hneď pocítiť želaný efekt.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár