Pridal by som druhý článok s touto tematikou, kde ústredný prvok by som chcel zdôrazniť ako niečo, či teda niečo preceňujeme v našom živote, teda niečo ako opak podceňovania. Čo všetko kladieme na piedestál našich hodnôť, ako sa k tomu máme stavať. Či človek má alebo nemá pociťovať napríklad výčitky svedomia za niečo, čo možno mal v moci urobiť lepšie, a predsa sa tak na základe istej zhody okolností, náhody, a neviem ešte ako by som to mohol menovať, a predsa teda sa tak nestalo.

Poznáme isto tú známu vetu, že všetko je tak ako má byť. Toto si povieme pri rozičných životných situáciách, či už príjemných, alebo menej príjemných. Mne to osobne  pripomína v mnohom alibizmus, práve preto, pretože je to akási snaha vyhnúť sa priamej, alebo nepriamej zodpovednosti za to, do čoho sme sa pustili.

Väčšina alibistov môžu byť nebezpeční ľudia, pretože človek, ktorý sa snaží priamo vyhnúť zodpovednosti, neviem sa čelom postaviť k problému, môže pre spoločnosť predstavovať v istom zmysle nebezpečenstvo, ktoré spočíva napríklad v prejavenej nedôvere. Slabej dôvere, možno podozrievaní pretože všetko berú na ľahkú váhu, radi prenechávajú zodpovednosť na iných, a nie sú vyslovene schopní niečo zobrať na seba.

Práve to súvisí s tým že niekto niečo stále preceňuje. Všetko berie na ľahkú váhu, a nerozumie možno aktuálne situácii, prečo sa všetko deje tak, ako sa to deje, či nejestvuje na to niečo lepšie, lepšia možnosť, iná alternatíva, či človek má v moci niečo zmeniť, zmierniť, či to teda spraví, alebo nespraví. Súvisí to celkom isto s povahou daného človeka, ktorý vie alebo nevie odhadnúť svoje možnosti, schopností, ale predovšetkým nevie pomenovať to, čo nevie.

Dobre vieme, že keď sa predstavujeme, väčšinou hovoríme to, že ktoré sú naše osobné predpoklady, ktoré by sme na konkrétnej ponúknutej pozícii, o ktorú máme záujem a sa uchádzame, mohli stopercentne využiť. Je dobré samozrejme sa predať, je dobré sa ukázať v dobrom, možno v čo najlepšom svetle, ale nie vždy je tomu tak.

V snahe ukázať všetko, čo je dobré v nás, čo je bezpochyby dobré, správne, nehovorím že nie, celkom isto zabúdame napríklad práve na to, že sme krehkí, nedononalí, proste máme aj nejaké to mínus, o ktorom sa neradi zmieňujeme a nie všetko, čo dokážeme vypovedať, čo dokážeme sľúbiť, a človek častokrát nasľubuje naozaj hory doly, dokážeme aj splniť. Ja osobne volím opatrný spôsob, ktorý spočíva v tom, že sa snažím nepriamo vyhnúť niečomu, v čom som si nie stopercentne istý, aby som nevzbudil dojem osoby, ktorá všetko vie, všade bola, o všetkom má vedomosť, v ničom sa naozaj nemôže pomýliť, a je vo všetkom stopercentný. 

A veľa ľudí v tomto vidí svoje prednosti, ktoré ale v konečnom dôsledku, a to smutne skonštatujeme, sä vlastne naše osobné nedostatky, ktoré častokrát o nás prezradia viac, ako by sme sami chceli, a takto nás nepriamo predstavia v celkom inom svetle, v akom by sme si to práve želali.

Záverom poviem toľko, že najlepšie je držať sa v úzadí. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár