Prenechaj to Pánu Bohu

Akurát som dorazil zo svätej omše, dnes je Kvetná nedeľa. Začítavam sa práve teraz do jedneho blogu, a dá sa povedať, že okamžite, bez väčšieho rozmýšľania som sa pustil konečne do písania blogu. Chcel by som vyjadriť vlastné postoje k jednému článku, ktorý je ako dobrá rada a povzbudenie k ešte lepšiemu.

Potrebujem druhého, aby som lepšie pochopil sám seba? Priznám sa úprimne, že pred niekoľkými rokmi i ja som si dával túto otázku, a ako idú roky, ako plynie čas, ako som skúsenejší, dospelejší, ako vidím aj ináč niektoré veci, musím pravdu povedať, že niekedy je veľmi dobré byť sám sebou, a niekedy aj sám.

Ako príklad mi ale poslúži ukážka z Písma Svätého, kde aj Pán Ježiš sa utiahol do samoty, išiel na púšť, a tam zotrval 40 dní. Vidíme, ako aj jeho diabol pokúšal. Je veľmi evidentné, akú mal diabol odvahu, keď si dovolil sa pretŕčať popred samotného Božieho Syna. Ako ho pokúšal, ako ho provokoval. Som tiež z nasledujúcich riadkov prekvapený, že, jasné, Ježiš je Boh... Avšak nepociťoval nijaký strach.

Vidíme, koľkokrát sa aj my ocitáme akokeby na púšti, ale niekedy tej nedobrovoľnej. Donútili nás životné okolnosti odísť kdesi do samoty, pretože vidíme, že nevieme, ba čo viac, nevládzeme ísť v tandeme s druhými, ktorí v nás chcú všetko zatlačiť, a nemáme chuť všetko a všetkým vysvetľovať.

Ja by som ešte pripomenul, že neviem kráčať sám, a byť sám ma veľmi ubíja. Viem, že keď sa chcem premeniť na lepšieho človeka, opäť. odpoveď mi podáva Písmo Sväté, že mám aj ja vystúpiť kdesi na tajomný duchovný vrch, tam sa spojiť s Bohom, a takto osamote prehodnotiť najmä svoj život. Kde, čo sú moje priority, čomu sa chcem venovať, aby človek prosil Boha v modlitbe, čomu má zasvätiť svoj život.

Mnohí ľudia majú pekné, zdravé rodiny, mnohým sa úspešne darí, vidno, že skutočne sú požehnaní. Za tých päť rokov, ja osobne nepoznám, čo je to prežiť jeden deň bez nejakého stresu, alebo strachu, čo bude zajtra. Nikdy som to nechápal, prečo to tak je.. Nechápem to dodnes. Niektoré veci sa v mojom živote stávajú úplným tajomstvom, a niekedy mám veľmi smutný dojem, že som niekedy ponechaný napospas osudu. Vari chcem tak veľa.

Pamätám sa, ako som oduševnene, keď som robil, všetko s ochotou vykonával, a nikdy som nepovedal, že sa mi nechce, alebo že som niečo robil s výslovným odporom. Bol som si vedomý, že ten človek ma potrebuje, a je odkázaný sám na seba, a sám si poradiť nevie... Muselo sa to skončiť? Bojím sa, že je naozaj pravda, ako hovorí múdre príslovie, že všetko dobré sa raz skončí, ale prečo? Prečo sa neskončí raz a navždy všetko zlé? Prečo nemôžem poraziť diabla, ktorý ešte v hodine mojej smrti bude urputne zápasiť o moju dušu... Bojím sa veľmi.

Nechce písať tie okrídlené frázy, že treba byť sám sebou.. akože môžem byť sám sebou, keď sme všetci do jedného, všetci navzájom nejako prepojení, keď všetci spoločne aj tak zdieľame svoje spoločné osudy. Či sa podieľame aktívne, alebo pasívne, všetci sme pri sebe.

Mnoho ľudí, ako som aj minule písal, chce byť sám, a pritom opak je pravda. To je ešte ten lepší spôsob, pretože veľa ľudí skutočne nikoho nepotrebuje pri sebe. Tento zvláštny druh egoizmu, ktorého pôvod ani celkom nechápem.

Sám vidím na sebe, ako veľmi som skúšaný. Koľkí aj mňa odbili, a musím kráčať ďalej, ale mne sa už nechce. Cítim, ak mám povedať pravdu, ako ma opúšťa sila, človeku nestačí, len že má okolo seba kamarátov. Kamarát ti nikdy nevyplní niečim takým zmysluplným tvoj život, aby si bol pokojný. Najhoršie je, keď človek skutočne prežije nejakú hraničnú situáciu, a je celý v rozpakoch, je zarazený, nevie kam sa podieť.... tým chcem povedať, vlastne potvrdiť, že je to pravda, že nie každému je dopriate.

Vychádzam z toho presvedčenia, že keby každý bol spravodlivo odmenení za svoju čestnosť, nezištnosť, za tie veľké dobrá, ktoré robil v tichosti, keď sa nevystatoval pred druhými... veď ten by mal byť požehnaný, a v dnešnej dobe vidíme to úplne ináč... Toho sa bojím najviac.

A čím viac a viac sa zaťahujú mračná nad nádejným obzorom, kde si ale len myslíš, že je dobré, tým viac ťa to o sily oberá. Stačí sa mi len pozrieť okolo seba... Kopa nezamestnaných, ľudia pomaly strácajú silu do života, veľmi sa opúšťajú... Modlime sa veľmi, modlime sa v čase tohto začínajúceho Veľkého týždňa, keď dneska je Kvetná nedeľa.

Z ľudského hľadiska je veľmi ťažké pochopiť, ako keď ma miluje Boh, tak ma bude krížom navštevovať, ako ma môže trestať a šľahať, ako každého, koho prijíma za svojho syna... Keď vidím ako sa mi nedarí, akože môžem spievať s oduševnením dneska Hosana Synovi, Kráľovi kráľov... keď mám veľké obavy.

Ponorme sa do modlitby,a prosme, aby Boh si povšimol naše prosby. Vyzývaj všetkých k modlitbovému reťazcu, lepšie sa spútať okovami modlitby, ktoré ma chráni pred zlom, a približuje k môjmu Majstrovi, ako byť volný, keď vidím, že potom budem kráčať v ústrety diablovi.. Vtedy, keď sa ti bude dobre dariť, a nebudeš sa modliť, vtedy diablovi slúžiš. Nie Bohu. To je najväčšia tragédia.

Pochválený buď Ježiš Kristus!

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu