Zvyšovanie intelektuality človeka môže v konečnom dôsledku viesť ku deštrukcii jeho duchovného poznania. Môže ako keby znecitlivieť a vyvýšiť materializmus nad všetko ostatné. V nasledujúcich riadkoch by som chcel povedať, ako veľmi je tento názor nebezpečný.
V praxi to znamená, a deje sa to dodnes ako to môžem pozorovať, že sa jedná o akési systematické potláčanie názorov. Jediné šťastie je len v spojení s Bohom prostredníctvom viery, či už priamo konáte nejakú činnosť, ktorá súvisí s konaním dobra, ako trebárs charita, opatrovanie ľudí osôb v terminálnom štádiu, kde ošetrovateľ priamo preukazuje skutky telesného ako aj duchovného milosrdenstva.
Keďže som robil v tomto odvetví práce, môžem jedine potvrdiť, že bez viery v Boha toto robiť normálne sa nedá. V tomto skutočne viera zohráva akýsi centrálny bod človeka, pretože to prepojenie s duchovným svetom je proste nevyhnutné pre človeka. Niečo ako city. Povieme kto je citlivý človek. Keď mu nikto neublížil a predsa len cíti akúsi bolesť... keď je všetko hmota, prečo sa toľko ľudí na svete trápi pre čosi?
Keď som pracoval v domove, aj u seniorov, aj pre postihnutých, nikdy sa mi nič nehnusilo. Vždy som sa snažil predstaviť, že raz budem, a to ešte pri najlepšom, na ich mieste ja. Raz ten starý a na posteli budem ja, a budem vďačný, ak sa ma o neviem presne koľko rokov o mňa bude chcieť niekto postarať. koniec koncov sú to skutky telesného milosrdenstva, o chorých sa starať.
Nechcem veľmi špekulovať nad nejakým budúcim časom, ale skúsme sa akoby preniesť v čase. Práve keď som robil v domove dôchodcov, dosť často mi tieto myšlienky pripadali na um. Že tí starí ľudia tam umiestnení, a ktorí proste už vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav potrebujú to ošetrovanie a dá sa tak povedať celodenný dohľad nad sebou, že proste raz sa ocitnem aj ja na ich mieste. Samozrejme, je to všetko za predpokladu, že dožijem seniorského veku.
Všetko som bral ako prirodzené, a často som zvykol odľahčovať nejaké udalosti, ktoré som videl. Nie z dôvodu odoberania nejakej vážnosti, ale preto, že človek, ktorý pomaly odchádza z tohto sveta, a dá sa povedať, každé jedno ráno po prebudení môže byť posledné, nutne som pokladal za povinnosť v maximálnej miere preukázať nejaké milosrdenstvo. On už si na tomto svete nič neužije.
Dajme si preto otázku je namieste sa v mladosti starať o to, aby sme boli v budúcnosti nejak zabezpečený? Určite. Len zodpovedný človek myslí na budúcnosť, lenže problém nastáva vtedy, dneska som si to uvedomil, ak človek nežije pre prítomnosť a nevidí realitu súčasného sveta.
Na záver by som chcel napísať toľkoto v krátkosti.
Každý je múdry len do času, keď vie, že ho ešte telesné a duchovné sily ešte neopúšťajú. Keď vládze, keď vníma, keď je samostatný, keď je aktívny a individuálny. Lenže problém nastane, keď tieto schopnosti časom a vekom prirodzene bude strácať. Asi len vtedy aj toho najtvrdšieho človeka hádam čas dokáže primäť ku presvedčeniu, že nielen materializmus, ale Boh, ktorého možno celý život dokázal tak veľmi ignorovať predsa má len pravdu, a len na jeho nešťastie, alebo skôr lepšie povedané na jeho záchranu sa mu pomaly prihovára, aby sa nestratil ešte kým je čas...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár