Pre neho každé jedno pekné slovo, každá najmenšia preukázaná služba má pre neho veľkú cenu. To, čo robil do určitého času ako zdravý celkom samostatne je zrazu odkázaný na druhého a určite to nie je pre neho príjemné.
Komu by bolo. Živo si pamätám na jednu starú ženu, už zomrela, ako rád som sa s ňou vo voľnom čase rozprával. Len na margo spomeniem, že keď som sa to dozvedel, že zomrela, ihneď som išiel sa pomodliť na cintorín. V myšlienkach, v modlitbách som myslel na všetko to dobré, čo sme sa rozprávali. Ako som rád a so živým záujmom počúval jej príbehy z mladosti. Pri počúvaní som si vždy predstavoval scenár, ako to asi prebiehalo. Kto iný vám môže dobre poradiť, kto iný vás vie usmerniť a dobre poradiť ak nie starý človek, čo niečo už predsa len prežil?
Jej byt sa nachádzal hned vedľa sesterskej izby. Nebola chodiaca. Veľmi rád som počúval starých ľudí. Vyslovím myšlienku, že títo ľudia by mali byť pre mladých aspoň do tej doby, kým sami nezistia, aký hodnotný a vzácny je život, a najmä ten duchovný, a akí sú potrební starí ľudia. Ľudia, najmú mladí, ktorí si myslia, že všetko im leží pri nohách by sa práve na toto miesto mohli ísť priučiť čomusi hodnotnejšiemu, než si myslia.
Mnoho ľudí si myslí, že prežitie zmysluplného života značne závisí od materiálnej kvality. Nie je to pravda. Mylne som si myslel aj ja, že napríklad, keď si kúpim auto, keď si našetrím niečo, budem vtedy spokojný. Určite nie šťastný. Pocítil som pravý opak. Pocítil som ako keby označím to niečo ako vnútorné vyprázdnenie. Áno, dosiahol som ale teraz čo ďalej... na čom ďalej mám stavať.
Tu som si celkom jasne uvedomil, že ako kresťana ma predsa toto nemôže naplniť. Mám rád motorizmus, ale to skutočne nie je všetko. Uvedomujem si, že auto primárne slúži človeku, a zle je, keď je ten vzťah opačný. Na druhej strane, kto si vie čosi dobré dovoliť, nech to má. Ale nech poslúži tým aj tomu, ktorý by to potreboval.
Človek rastie aj tým, že týchto starých ľudí počúva. Že sa vžíva postupne do ich sveta, do ich myslenia, aspoň na určitý čas, kedy sa im chce prostredníctvom nejakej terapie venovať a spríjemniť im pobyt.
Ak to mám celé akosi ozrejmiť. Myslím si, že mnohým mladým ľuďom chýba v živote nejaký vzor. Samozrejme v rodine sú na prvom mieste predsa rodičia... starí rodičia, proste je to v rodine. Potom si všíma okolitý svet postupne v škole, pri kamarátoch. Tam si tvorí tie prvotné názory, tam príde na rad rozmýšľanie, komu má dôverovať, a komu sa má radšej vyhýbať.
Som človek ktorý dokáže nadviazať nejaký kontakt s človekom, keď cítim, že nejaký rozhovor má zmysel. Samozrejme, každý sme nejakí, a nie každý sa dokáže otvoriť. Postupne prijať toho človeka. Keď som nastúpil do jedného zamestnania... mám odtiaľ tie najkrajšie spomienky, hoci som tam robil krátko relatívne... pol roka, tak mal som pocit, ako keby sa tam zastavil čas, a nežilo sa v dobe 2016. Píšem to preto, lebo som tam robil minulý rok.
Chcel som vyjadriť to, že tá celá atmosféra, to, že som opatroval s ďalšími starých ľudí ma akosi posunula dozadu... teraz nemyslím ako keď sa bavíme o rozvoji osobnosti a človeka, myslím tým nejako duchovne.... Tým, že som počúval nejaké ich príbehy, ktoré proste mali potrebu niekomu povedať, som sa snažil preniesť mysľou tam, kde boli oni postupne, ako mi čosi ropzrávali.
Nádherné a krásne pamäti. Čerpajte zo svojich starých rodičov, pýtajte sa ich na život, pýtajte sa starých ľudí ako vnímajú tento svet, lebo vtedy vám hovoria pravdu a svoje skúsenosti.
Verím, že sú veci, ktoré človeku sú dané preto, aby pochopil, že svet sa netočí len okolo nejakého materializmu, ale aj iných hodnôt, kde sa treba pristaviť.
Na záver dnešného nedeľného blogu asi toľkoto ešte. Starí ľudia potrebujú opateru, potrebujú pocit bezpečia, ale pozor. Zúžiť nejaké opatrovanie do rozsahu materiálnej základne jednoducho nestačí. Tu ale je potrebný predovšetkým láskavý kolektív, ktorý dokáže aspoň sčasti nahradiť ich rodinu, keď oni tam v podstate žijú sami. Celkom reálne som sa pokúsil vžiť do tých pocitov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár