Toto chce od nás tento svet! Takýchto ľudí potrebuje produkovať tento materializmus, na konci ktorého je len utrpenie a plač, a nenapraviteľný pocit krivdy, že sa mohlo stať čosi lepšieho a predsa sa nestalo! Potom ostane ten prázdny neuspokojený pocit, čo som mohol spraviť a som nespravil. Inšie to je, keď človek je nútený vplyvom nedostatku času sa rozhodnúť, a preto aj nesprávne rozhodnutia nemôže zmeniť k lepšiemu. V tom prípade za to naozaj nemôže. Mám pocit, že nie my diktujeme tempo, ale samotný čas rozhoduje o ľuďoch.

Toto je to produkovanie pracovných síl, kde sa mylne domnievaš, že pracuješ preto, aby si sa mal dobre, aby si bol ešte viac spokojnejší ako si bol doteraz, len jediný, kto profituje z tvojej driny a z tvojho potu je tvoj nadriadený, ktorému sa skladáš takto na jeho krásny život. Všetko toto je len pyramídová hra. Nič viac. V tom práve preto viacerí zabúdajú na ten duchovný život.

Týmto odsekom nechcem v nijakom prípade demoralizovať ľudskú prácu v nejakom biznise, ale uvedomte si, že v konečnom dôsledku tento začarovaný kruh pracuje veľmi systematicky dômyselne precízne. Potom tu vzniká akási súťaž kto zarobí viac, a načo je toto dobré? Čo pozitívne si od nej odnesieš?

Povzbudila ma konverzácia s mojím kamarátom, ktorý je kňaz, a s ktorým som veľmi dobre vychádzal v seminári. Dosť sa vo mne miešali pocity. Takto to prežívam približne od minulého roka augusta. Na druhej strane som veľmi vďačný za každú jednu radu, ktorá sa mi dostane. Mám veľmi dobré spomienky, keď som študoval, avšak spája sa mi to aj s nie príjemnými pocitmi najmä neúspechu v závere roka. Dosť dlho som sa s tým nevedel vyrovnať a nevedel som sa poriadne začleniť, a navyše som mal pocit, že stále žijem v tom roku, nevnímal som ani čas. 

V tomto sa cítite šťastní? Ja ani náhodou.. Ak by som nadviazal na záver predchádzajúceho blogu... učte sa od starých ľudí. Vy mladí, ktorí ešte máte svojich azda starých rodičov, možno aj prastarých, neviem možno sa nájde medzi vami ktosi...

Obetujte im svoj voľný čas, uvidíte, že tie spomienky časom stoja za to. Mne sa napríklad stala dosť bizardná situácia po roku a pol sa to odvážim napísať. Keby sa mi nestalo to, čo sa mi stalo, tak často cez týždeň by som asi nechodil mojich starých rodičov pozerať. Cez týždeň teda určite nie. Nevedel som samozrejme ako sa to bude vyvíjať, pretože som nevedel čo mi prinesie blízka budúcnosť. Mal som ale na druhej strane veľkú nádej, ktorá sa ale medzičasom značne zmenšovala, kým som azda musel pochopiť, že niečo sa proste skončilo a viacej sa to nevráti. Je ale na druhej strane paradoxné, pochopil som to hneď. Možno to tak muselo byť.

Ja ku starým rodičom chodím veľmi rád. Kto vám lepšie poradí? V poslednom čase sa rozprávame aj o tom, ako prežívali v mladosti. Od koho sa viacej priučíte? Vážte si to, lebo naveky to nebude takto. To čerpanie tej múdrosti je veľmi dôležité pre budúcnosť, aby človek mal na čo spomínať. Často krát mnohí ľudia nemajú dobré zážitky z minulosti, a práve preto nie sú šťastní a nevidia perspektívu do budúcna.  Vtedy treba čerpať z minulosti. Tu je ten duchovný život. To nie je nejaké svätuškárstvo, ale realita. 

Prežil som si dosť, a na začiatku som bol v tom, že časom sa to snáď vráti do starých koľají, ale ani ma to viac nelákalo. Bol som dosť deprimovaný, ale už je lepšie. 

Na záver asi len toľko. Aj to je duchovný život. Nemyslieť na seba, ale myslieť na druhých. Kto nemyslí na rozvoj duše, je to veľmi zlé.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár