Robím v azda prvej práci takej, kde nie som pod nijakým stresom. Nemôžem povedať zas, že som úplne, stopercentne spokojný, chcel by som samozrejme niečo ešte lepšie, ale zatiaľ to beriem ako tak, že všetko je tak ako má byť.
Stres na jednej strane ti pomáha prekonať samého seba a podať vyšší výkon, na druhej strane svojou formou ťa brzdí k prekonaniu samého seba a prejavenia svojich vnútorných individuálnych kvalít. Samozrejme stres ti nijako neprospeje ako tak k tvojej kvalite práce, pretože človek nepracuje nazvem to v normálnom režime. Je ale potrebné rozlíšiť, kedy je stres potrebný. Toto všetko sa dá využiť vtedy, keď človek si potrebuje prehodnotiť nejaký vzťah ku niečomu alebo niekomu. Na konci toho všetkého sami zistíme, načo bolo dobré to nadmerné vypätie svojich síl, ktoré nás jednak vyčerpalo, ale vďaka ktorému sme si usporiadali naše vnútro.
Tam, kde si človek uvedomí, ako dôležité je prejaviť ochotu a empatiu, tam sa začína čosi zmysluplné, a dokážete aj malé veci robiť s veľkou láskou ako to hovorí Matka Tereza.
Mnoho ľudí ale nedokáže toto všetko vnímať, a preto sa bude donekonečna sťažovať na všetko možné okolo seba, a to len preto, lebo je individualista, všetko chce robiť len vo svoj prospech nehľadiac na potreby nejakého kolektívu, ktoré sa snaží zdieľať podobné čo on. Nevníma totiž, že napriek tomu, že sa nie vždy podarí čosi v živote uskutočniť podľa svojich predstáv, nevníma, že pravdepodobne ten stav nastal preto, lebo jednoducho to tak malo byť. Len problém začína, keď človek to nedokáže prijať veci také, aké sú, a nie také, aké si predstavuje.
Keď sa kolektívna práca začne deliť a rozdrobovať na individuality, aby sa navzájom ktosi neustále s niekým pretekal tam začína vážne nebezpečenstvo narušenia akejsi vnútornej duchovnej rovnováhy, ktorá často krát dokáže človeka vyviesť z miery.
Potom začne podozrievať nezdravo všetko a všetkých okolo seba. Potom nastúpi istá paranoja do života niektorých ľudí, nesprávne začnú vnímať realitu. Myslia si že ich pozorujú susedia, že sa o nich rozprávajú, že ich ohovárajú, pričom to môže ale nemusí byť pravda.
Ak sa to naozaj deje, a fámy sa stanú realitou, je to vážny problém. Môže to znamenať koniec dobrým vzťahom a vykričaním si všetkého možného čo o sebe ktosi vedel. Takéhoto človeka potom máločo upokojí, pretože cíti, že sa stalo niečo zlé, čo má takmer nezvratné následky. Sami vieme dobre, čo znamenajú tábory na pracovisku v školách.... kde sú rozdelení ľudia, jedni sa zastávajú toho, iní toho a vznikajú napätia. Nikdy to nie je príjemné, sám som to zažil, kedy som musel uhýbať pohľadom na pracovisku a v takej práci sa jednoducho nedá existovať.
Mnoho úspešných ľudí, ktorí mali radi svoju prácu, celkom dobre spočiatku vychádzali s kolegami postupne nadobudli pocit, že sú nepotrební, alebo lepšie povedané, na tom konkrétnom mieste sa pre nich naplnil čas, a už viac tam ostať z istých príčin nechcú. Viackrát som to zažil aj z rozprávania mojich známych, niektoré tieto rozhodnutia by som ja asi nedokázal sám od seba spraviť, po nejakom dlhšom uvážení. Stáva sa mi ale totiž často, že niečo spravím neuvážene, a častokrát nevnímam tie dôsledky, ktoré sa mi stanú neskôr, a potom nastane tá situácia, že človek najskôr koná, a potom rozmýšľa, a vtedy paradoxne niekedy môže byť poriadne neskoro.
Na záver by som to komplexne zhrnul. Vtedy treba prosiť o dar rady Ducha Svätého, aby sa takého situácie čím skôr upokojili a vrátilo sa to do nejakého predchádzajúceho štandardu.
Tu vidíme, ako dôležité je mať vnútornú duchovnú a duševnú istotu, ktorú ale mnohí z nás nieže nemajú, ale neunúvajú sa hľadať, a preto sa začnú sťažovať na všetko možné dookola, že všetko a všetci sú nemožní, ale to, že človek v každej oblasti proste zanedbá ten osobný vnútorný duchovný život, človek častokrát pozdejšie rozpozná, a to najmä na jeho škodu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár