A toto všetko je len preto, lebo nedokáže spojiť to príjemné materiálne s duchovným. Nevníma to, čo sa deje okolo neho. Chce nasilu vnímať len to, čo je zmyslami overiteľné, ale nič viac. Duchovný život sa nedá nijako overiť. Musíš to pochopiť.
Pudovo vykonáva čosi, čo sa od neho požaduje, a neunúva sa venovať pozornosť a sústrediť sa, či za tým sa neskrýva ešte čosi hlbšie, krajšie, pozitívnejšie.
Hlavne aby čím skôr skončil zadanú úlohu. V kolektíve sa netreba hrať na individualistu, lebo to nemá zmysel. Keď sa neťahajú vzájomne kolegovia v nejakom tíme, skôr či neskôr sa toto všetko rozpadne, a tá falošná snaha o vlastné pohodlie zúžené na osobný individualizmus bude prekuknutý možno s negatívnymi dopadmi. Najhoršie je, keď niekto má nejaký nápad ale nechce sa podeliť s ním, a necháva si to len pre seba. Preruší akýkoľvek kontakt a ide si v rámci tímovej práci budovať individuálny plán, kde sa akýmkoľvek spôsobom snaží dištancovať od svojich kolegov. Je to správne?
Vidina nejakého úspechu takto dokáže dokonale zatemniť mozog a spôsobiť trvalé a neodvratné škody na vnímaní kolegiality v práci, škole. Mám pocit, že ten dotyčný sa bojí o svoj flek a chce všemožne len samostatne zaujať, aby sa nemusel deliť s nikým o nič.
Nakoniec to môže sa stať to, že nie individualista, ale skôr samotár sa z takého človeka stane. Mnoho ľudí dosť dlho hľadá šťastie vo svete, a mení aj zamestnania, mení okruh svojich kamarátov, s niekým sa stretáva menej, s niektorými naopak, častejšie. Ako odlíšiť tých, ktorí sú falošní a ktorí skutoční?
Práve v tom materializme. Falošný ti bude pritakávať, ale nič pozitívneho od neho nečakaj. Ešte by som to pomenoval tak, že možno ťa bude akokeby motivovať lepšie pracovať na sebe, aby si dosiahol to, čo vlastne chceš a ešte si len praješ, ale takto ťa chce len duševne vyžmýkať, aby si nebol šťastný. Taký o prospech pre druhého záujem nikdy nebude mať, a za kolektívnou spoluprácou, ktorú ti azda navrhne sa bude skrývať jedine jeho zištnosť, ako z teba vyžmýkať kapitál.
Prirovnal by som to ku klasickej pyramíde, kde síce pracuješ v nejakom zaujímavom pracovnom kolektíve, kde sa hecujete jeden druhého ku lepším výsledkom, ale ty z toho budeš mať len minimum nejakého prospechu. Všetko je to falošné, a tvoje snaženie bude viac menej spoločné, nie individuálne, a niekto bude proste profitovať z tvojej práce. Dosť často sa toto stáva v školskom prostredí.
Tu môže nastať určitá nechuť, doslova to môže hraničiť s nejakou averziou ku ďalšiemu vykonávaniu práce, pretože niekto niečo vymyslí, vloží do toho celú svoju energiu, vážne sa do toho podá, a ostatní sa popri jeho úspechu len zvezú, a nemajú na tom nijaký podiel. Pripadá mi to dosť pokrytecké a neúctivé voči všetkým zúčastneným osobám. Keby som to nezažil nenapísal by som to.
Tu si taký človek právom môže položiť otázku, či má jeho práca v danom prostredí vôbec význam. A vlastne či toto všetko má nejaký význam.
Vidím to aj v duchovnom živote určitý taký defekt v myslení. Myslíme si, že ten je správny kto sa najviac modlí, kto si vymyslí viac originálnych modlitieb a podobne. Práve to je umenie sa prispôsobiť a pôsobiť pritom v úzadí tak, že koniec koncov aj tak si stredobod nie že pozornosti, ale hybnou silou toho spoločenstva, ktorý pomáha k duchovnému rastu druhých.
Záverom by som to zhrnul asi takto. Je zbytočné hrať sa na individualistu tam, kde je potrebný kolektív. Vždy pri nejakom neúspechu predsa normálny človek drží s ľuďmi pokope, a hľadá nie príčiny neúspechu, ale dôsledky svojho nekonania vtedy, kedy konať mal a nekonal. V školách úplne bežný jav, ja si to pri mojej práci dosť všímam.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár