Páter robert má pravdu, avšak opäť by som zdôraznil, že musíme predovšetkým dbať o vnútorný postoj človeka. Čo vy viete čím si ten človek prešiel! Vy neviete o ňom vôbec nič!
Preto najčastešjí terč v hodnotení pýchy býva človek, o ktorom neviem v podstate nič. Vôbec nič! Poviem vám presne ako to myslím.
Vo svojom okolí môžeme badať niektorých, ktorý vykazujú známky falošnej pokory. Na jednej strane vedia pekne poprosiť, na druhej strane oni sami odmietnu poskyntúť pomoc, pretože je to niečo, s čím vnútorne zápasia aj oni, a možno si nechcú sprítomňovať akúsi cudziu bolesť na sebe. Je to ľudsky pochopiteľné, veď nie každý človek je psychicky nastavený tak, aby bol okamžite k dispozícii.
Myslím si, že toto zažíva aj väčšina kňazov, alebo psychológov, psychiatrov, sociálnych pracovníkov, možno vyšetrovateľov.... viete si predstaviť, že títo ľudia denne sú vystavení, tak ako mnoho iných čo som neopomenul enormnému tlaku vo svojej práci, a doma na to všetko musia zabudnúť? Ja osobne takýchto ľudí veľmi obdivujem, a k týmto postojom mám aj ja samotný veľmi blízko. Myslia to naozaj úprimne.
Len my si to myslíme, a to, čo sa nám javí ako pravdepodobnosť, u druhých posudzujeme ako skutočnosť... je to síce filozofická myšlienka, ale ona tak funguje.
Práve preto dokážeme človeka odrovnať po niekoľkých sekundách rozhovoru, alebo keď si prečítame niektorý komentár, ktorý práve nášmu (vášmu) mentálnemu naladeniu proste nesedi. A čo som spomínal tie profesie... Je pravda, že mnohí sú falošne pokorní, ale po čase ich omrzí hrať divadlo, lebo nedostali to, čo chceli. aj človek, ktorý niečo myslí úprimne, vážne, po čase sa mu to zhnusí, a je mu to odporné, a je jedno, či to je manžel, knaz, otec, matka, syn, priateľ, normálny kolega... to je jedno.
Čo chcem týmto povedať. Človek nie je nastavený tak, aby každému vykazoval neustále niečo pokorné, niečo pravdivé. Veď si predstavte, že robíte v robote, kde váš šéf sa naváža v novom mercedese a vy chodíte 3 km pešo. Prídete už do roboty zničený (úplná realita, píšem teda to, čo som reálne zažil) ráno na povestnú šiestu, a teraz makajte do druhej. A čo má človek robiť?
Tam nie je čas na prejavovanie nejakej falošnosti. Musíme si uvedomiť, že človek niečo občas... musí spraviť aj ako na spôsob falošnej pokory, pretože aj v tej neochote, ktorej sa človek podvolí, a vykoná mnoho dobrého vanie Duch Svätý.
Teda. My máme v kresťanstve, ale v bežnom reálnom živote, a to je pre niekoho horšie, pretože ja ako veriaci sa viem ešte o niekoho a niečo oprieť, a modlitba mi dáva silu, ale keď človeka bez vyznania naozaj zaplaví príšerná depresia, neviem si predstaviť, ako to bez pomoci ostatných sám rieši. Ďalej keď by som povedal ešte k téme, a to je chyba, máme príliš romantické predstavy, nie realistické.
Práve preto nedokážeme reálne odlíšiť dobro od zla v najrozmanitejšej podobe, a človek upadá do depresie, keď si pomyslí, že my bez Boha nedokážeme v podstate nič dobré vykonať. takže ja si myslím, že všetko je o tom, ako sme jednak mentálne nastavení, jednak emocionálne zrelí (neodmysliteľná súčasť duchovnej podstaty človeka) a potom môžeme hodnotiť niekoho ako pyšného. Pretože veľa takých ľudí práve trpí akútnym nedostatkom napríklad lásky, ktorá je prameň všetkého. Písmo jasne hovorí, že pominie všetko, ostane viera nadej láska, ale to všetkého najviac je láska. a ten kto ju má, tomu na pýchu čas neostane verte mi.
Najlepšie je, keď človek ostane tým, čím je, a nechce byť zaťažený na prežívanie zážitkov. Lebo človek buď z toho bude namyslený, alebo ho to raz úplne zrazí k zemi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár