Mnohí ľudia, aby som opäť nejako začal takto, pamätám sa aj v škole, mi hovorili, ako som nedostatočne pokorný, a ako mi chýba ten prvok ustúpiť, byť v úzadí, nejako sa stíšiť vtedy, keď treba.
Otázka je, či to treba robiť vtedy, keď je to potrebné, alebo vtedy, keď mi to niekto prikáže. Prečo mám byť ustavične, nazvem to akokeby naprogramovaný, ako nejaký mechanický automat, čo len vykonáva pokyny, plní rozkazy bezhlavo, bezmyšlienkovite, bez jediného slova odporu, aj keby sa jednalo o totálne nezmysly, kde každý normálny usúdi, že ten rozkaz predsa ani zďaleka nesúvisí s logikou zdravého rozumu a úsudku.
Potom na druhej strane prečo druhého nenapadne sa stiahnuť, prečo to musí napadnúť len mňa. Ponižovať sa pred druhými celkom iste môže mať liečebný charakter pre naše vnútro, avšak je tiež vysoko pravdepodobné, že takýmto spôsobom ten druhý človek si priťahuje na seba spravodlivý trest boží. Nie som teda, ak mám povedať vecne zástanca nejakých pokorných, hoci, áno, pochopil som že treba ustúpiť.
Otázka je, či mám ustúpiť preto, lebo mám čakať nejaké zadosťučinenie, alebo prečo. Nepochopil som to ešte celkom, ak mám byť pravdivý. Nevidím, aký cieľ má Pán Boh snami, keď hovorí, že musíme ustúpiť, a vždy, ako to spomína, 77 krát odpustiť.
Napadla ma jedna alegória. V treskúcej zime sa veľmi hrubo naobliekam, aby som bol v teple. Žartom sa to nazve, nech sa hanbí zima. nie my. V duchovnom zmysle teda si môžem to vysvetliť tak, že ja sa duchovne dostatočne naobliekam do milostí Pána Boha, odejem sa do plášťa jeho ochrany, nech sa hanbia všetci tím čo mi chcú tak s radosťou ubližovať, a napokon Boh sám na nich ukáže, aký je mocný a silný v reči... Avšak bojím sa jedného... Ja nechcem nikomu ublížiť... Ak sa to tomu dotyčnému vráti... ešte to. To je to najposlednejšie, k čomu by som sa bol schopný uchýliť. Len nemôžeme za to, že Pán Boh okamžite zasiahol. Zvelebujte Pána, a pokorte sa, ustúpte, kým máme všetci čas. Písmo mi pripomína, že..." Kým teda máme čas, robme dobre všetkým...", a je to veľmi správne.
Len tak náhodou som si otvoril jednu stránku, a tam som našiel veľmi pekný koment od Svätého Otca. Vidíte, ako Pán Boh nás skúša, ako zariaďuje všetky veci, a ako je všetko tak, ako má byť? Pápež Františke totiž vyjadril niekoľko myšlienok, a ja ich sem zhrniem.
Sťažovanie sa je zlé. Nielen na iných, ale aj na seba samých, keď sa nám všetko javí pochmúrne. Je to zlé, pretože nám berie nádej. Nezahrávajme sa a nezačnime žiť iba so sťažnosťami, ale ak sa niečo nedarí, utiekajme s ak Pánovi a zverme sa mu. Neživme v sebe sťažnosti, pretože berú nádej. Zastierajú pohľad na nové horizonty, uzatvárajú nás do seba samých, a to škodí nášmu srdcu.
Toto sú geniálne myšlienky, ktoré povedal súčasný pápež. Teraz ponúknem svoje vlastné myšlienky, a tiež ešte to, čo som napísal do komentu pod ten článok. Nechcem, a nedovolím si nedajbože nič spochybnovať, nazval by som to snáď len to, že to chcme obohatiť mojím príspevkom preto, lebo ponúkam vlastný pohľad a vlastné skúsenosti, ako to vnámam ja, keď som niečo podobné zažil a v podobnej situácii sa ocitol. Teda.
Áno, pravda je taká, že mnohí sa snažia aj chyby iných akokeby vysvetľovať v tom pozitívnejšom zmysle. Je to preto, aby ten človek neprišiel nejakým násilím nato, že robí zle, ale aby sám pochopil, že jeho činy nie sú správne. Avšak je našou povinnosťou ho nechať v tom? Je našou povinnosťou, aby on vyšiel na posmech?
Veď si spomeňe školy. Päťky, zvýšený hlas učiteliek, pokarhania, pochvaly, a podobné výchovné školské opatrenia aký mali zmysel. Mal cieľ ťa ponížiť?
Ak to chcela učiteľka len pre posledne menovaný cieľ, je potom tá najväčšia chudera pod slnkom. Avšak vidíme, že tento svet je skutočne planý, a my nikdy nevieme, komu môžeme byť vďačný, že nás nejako ošľaháva, a že nás pripravuje... možnože aj na horšie časy, aby sme sa nejako cvičili, a mali nejaký tréning, kde by sme podľa všetkého omnoho ľahšie zdolávali všetky prekážky.
Preto aj v škole, najprv sa učím, a potom som skúšaný. Najprv sa hanbím pred učiteľkou, pred sebou a podobne, ale potom viem, že bude dobré, a mňa to zocelí. Toto je veľmi správny pohľad. Len čestný a charakterný človek vie, kde je jeho pomyslená duchová hranica, a kde sú jeho možnosti, kde už nemá možnosť vrátiť sa nazad. Je to všetko, ako som správne pochopil pre tvoje dobro, a všetko bude slúžiť len na môj prospech, a na môj neskorší úžitok, nech sa už deje čo sa deje. Len ja rastiem, len ja sa formujem, prospieva to len mne.
Samozrejme, nemôžem opomenúť aj to, že niekto môže mať z podobných skúseností nejakú celoživotnú alebo v detstve nejakú traumu. Ľudia sme kadejakí, a nie sme všetci na jednej výške. To, čo si ja v sebe samom časom vysvetľujem ako niečo, čo ma osobne nejako formovalo, aj pretváralo možno na lepšie, teda v čom som dospel samostatne ja, a čo mi teda zlé bolo na niečom napokon ako dobré... áno, v poriadku, avšak nikdy nezabudnime, že druhý mohol v mojom prípade, a teda v jeho ponímaní celkom ľahko utrpieť akúsi ťažkú duševnú traumu. On sa nemusí vyrovnať tak hravo s niečím takýmto, ako sa to podarilo mne, sa samozrejme naopak. Len ten človek, ktorý na vlastnej koži zakúsil aj jednu aj druhú situáciu, si môže dovoliť povedať takýto pohľad.
Na záver by som zrhnul niekoľko logických viet. Nedovoľujme si nikdy do človeka, ktorý sa nevie samostatne brániť, pretože ten spadá priamo pod zvláštnu ochranu Boha. Nedívajme sa na nikoho zvrchu, aj keď je nám to umožnené, pretože kto vysoko lieta, nízko padá. Toto majme stále na pamätí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár