Osobne radšej som odpovedal pri tabuli, ak mám povedať pravdu, ako písať písomku, pretože som sa vedel ľahko sústrediť a neviem prečo, proste dodalo mi to oveľa väčšiu istotu, ako keď som písal písomku, pri ktorej som síce mal čas na premýšľanie, ale nie raz sa mi stalo, že pri dokončovaní niektorých úloh som sa nie jeden krát vyslovene doplietol, a nie z nevedomosti, ale z nepozornosti som prácu nedotiahol do dobrého konca. Mal som síce dobré známky a dokázal som zareagovať približne tak, že keď sa mi nevydarila písomka, hneď som hľadal odpoveď, ako si známku opraviť, najradšej pri tabuli odpovedaním.
Naozaj som si dal na tom veľmi záležať. Mám rád, kedy veci naozaj dotiahnem do konca, práve to súvisí aj s mojimi témami, proste vždy, kedy dostanem nejakú inšpiráciu, snažím sa to hneď zrealizovať, poprípade nejakú myšlienku si zapíšem, potom o nej trochu premýšľam. Beriem to ako istú formu psychohygieny kedy striedam fyzickú so psychickou prácou, a dobre vieme, že toto je veľmi dobrá forma, aby človek si zachoval aj chladnú hlavu v rozhodovaní, kedy napríklad mnohé nejasnosti si dám doporiadku.
Vtedy keď človek nevie veľmi prehovoriť, a tak by veľmi chcel, je niekedy potrebné mlčať. Mlčať ale to napríklad nemyslím ako formu neprehovorenia, teda opak rozprávania je mlčanie, to vieme, ale vieme aj to, že teda mlčanie je forma prehovorenia do svojho vnútra, kedy človek si musí vnútorne niektoré veci ujasniť. Ten. kto napríklad duševne nepracuje, ten tomu nedáva pozornosť, nevie to možno pochopiť. Sú veci, ktoré si človek potrebuje vo svojom vnútri ujasniť.
Poznáme isto situácie, kedy človek omylom povie to, čo možno nemal v úmysle. A možno aj mal, ale neskoršie ho mrzelo najmä to, že to mohol povedať inou formou, kedy sa dotkla osoba, ktorej sa to týkalo. Všetko sa dá vysloviť inou formou, aby to bolo prijateľné aj pre jednu, aj pre druhú stranu, tak, že to v prvom rade nebude nepríjemné pre nikoho. Som presvedčený, a nie raz som to využil aj ja, že aj nie celkom príjemné oznámenia sa dajú povedať takou kultivovanou formou, že človek vtedy rozpozná razom celú pravdu, a prijme to vtedy presne tak, ako to je. Nijaké zbytočné otázky, nijaké rozčarovanie, alebo napríklad neprimerane prejavené emócie, proste pokojne niečo vysvetliť, aby to človek prijal.
Obyčajne vtedy sa hlavou premelie milión otázok, ktoré by chcel povedať, ale postupom času zistí, že to mlčanie má veľký význam. Častokrát to človek v podstate štve, že sa mu odpovede nedostane napríklad v danom čase, kedy by to najviac potreboval. Prečo to je tak, neviem. Dosť ma to niekedy aj veľmi mrzí, pretože ten čas by človek dokázal predsa oveľa lepšie a efektívnejšie využiť. ja som osobne temperamentná povaha, a neznášam vyslovene, kedy sa niečo okolo mňa nedeje. Proste potrebujem akýsi impulz, vďaka ktorému si viem dať zmysel do môjho života, akýsi zmysel tej mojej práce. Nemusí všetko byť napríklad mimoriadne úspešné.
Mnohí si myslia, že všetko, ale úplne všetko musíme dotiahnuť do víťazného konca. Považujem to za akési maximalistické myslenie, kde človek nie raz ako spomeniem v riadkoch nižšie, človek sa stane otrokom slobodnej vôli. Dobre ste počuli. Aj tá sloboda je niekedy naozaj už prehnaná, pokiaľ človek nemá pevne vymedzené hranice svojho konania, myslenia, kedy teda tá jeho vôľa proste je niekede naozaj ohraničená, aby si človek naivne nemyslel, že už všetko vie, všetkému rozumie, všetko pochopil, a v realita sa stáva práve situácia, že teda človek nevie v podstate nič... Kedysi v jednom mojom článku, v ktorom som sa zmienil o tom, či jestvuje niečo také, že sme otroci slobodnej vôli... ej, niekedy mám taký pocit, že to takto aj je. Všetko človek môže prijať v dobrom, alebo opačnom prípade, lenže viete, málokto je nastavený tak, že môže predsa len prehrať. Málokto si dokáže uvedomiť a prijať to, že v podstate tam prehrám, a je koniec. To sa pre mňa napríklad skončilo, a nemusí to byť teoreticky moja vina.
Práve preto vzniklo to známe porekadlo, ktoré som ešte kedysi z rádia začul hádam, kedy som chodil ešte na strednú školu ak sa dobre pamätám, že lepšie je niečo povedať, ako veľa hovoriť. Lepšie je povedať niečo vecne, čo človek potrebuje počuť, ako mu klamať zbytočnými ľúbivými slovami, kde klameme jednak samého seba, toho človeka, ktorého máme pri sebe, a takto šťastie a dobrú pohodu nikdy nevytvoríme. Práve v tom okamihu som pochopil, že jedine pravda je ten element, ktorý ti dokáže otvoriť oči a uvidieť tú danú scénu práve v takej farbe, v takej realita, ako to naozaj je.
Záverom poviem toľko, že... Mnohí nemajú radi realitu, a radi sú akosi zakuklení vo svojej fantázii. Pripúšťam, že tak, ako povedal winston churchil, raz som spomenul jeho citát, že sny sú krajšie ako realita, práve preto človek často uniká do iného sveta, kde sa cíti bezpečne, ale... nerealisticky...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár