Ako teda z nadpisu vychádza, každý z nás je čímsi výnimočný, zaujímavý, má svoje jedinečné vlastnosti, proste má nejakú inakosť. Inakosť si mnohí ľudia mýlia s nenormálnosťou, teda s niečím, čo sa vymkýna akosi bežnej predstave o nejakej spoločensky zaužívanej norme, ktorú treba rešpektovať a dodržiavať. Je veľmi ťažké, obtiažne, namáhavé čosi vysvetľovať komusi, s kým nie ste na rovnakej vlnovej dĺžke, s kým proste máte rozdielne názory. Taký človek je vo svojej podstate tomu druhému len na príťaž, a pretože majú dva rozdielne pohľady na vec, majú teda aj rozdielne svety, asi ťažko nájdu nejakú tú spoločnú cestu, alebo prirodzenú harmóniu, ktorá by medzi nimi mala fungovať. Napríklad na pracovisku, hocikde, vo vzťahu, všade, kde človek proste musí s niekým fungovať a podobne si toto môžeme predstaviť.
Mnoho ľudí majú špecifické vlastnosti, ktoré na začiatku, a to chcem zdôrazniť, na začiatku niekomu imponujú. To ešte by bolo v poriadku, ale po čase to začne tomu druhému prekážať. Vnímavý človek je taký, ktorý vie, že niečo nie je v poriadku, spýta sa, a proste snažia sa možno spoločne hľadať akési cesty, nejaké nové štruktúry, kde by mohli uplatniť akýsi spoločný konsenzus na svoju prácu a teda v tom prostredí, kde sa aktuálne nachádzajú, a kde pracujú.
Po čase však začnú tie vlastnosti dosť prekážať, čo vytvára dosť veľké bariéry, až neprekonateľné, a začnú si nerozumieť. Väčšinou sa to stáva ľuďom, ktorí napríklad upnú sa aj v práci, aj v škole, na kohosi, s kým na prvý pohľad tvorí nerozlučnú dvojicu. Samozrejme, vždy lepšie, ako hneď na začiatku, spomeniem pravý opak, tvoriť si náhodou nejakých nepriateľov. Väčšinou v škole aj na pracovisku obvykle sa stáva, že sa vytvorí proste medzi pracovníkmi a kolegami akési nezvyčajné puto, kde naozaj myslia a konajú ako jeden človek, a je medzi nimi akási naozajstná súhra a jednota. Lenže toto všetko je niekedy ako sa hovorí pohybovanie sa po tenkom ľade, čo môže mať za následok určité nedorozumenie, a problém je na svete.
Čo teraz. Nastáva to, čo odpisujem v nadpise, a to rešpektovanie inakosti. Viacerí z nás dokážu s niekým vychádzať len vtedy, keď, ako sa hovorí ľudovo, je s niekým zadobre, keď všetko proste vychádza podľa predstáv, keď je všetko načas, keď všetko ide ak je. Sčasti to vyjadruje aj akýsi prirodzený poriadok, pretože človek má poznať predovšetkým svoje limity a schopnosti. Z poznania týchto uvedených vlastností človek jednak osobnostne rastie, a spoznáva prirodzene seba samého, svoje možnosti, ale aj svoje obmedzenia, zlepšuje svoju prácu najmä ak sa jedná o zadelenie na nové pôsobisko, kde si musí postupom času trošku privykať na inakosť, čo je normálne.
Ako teda spomínam, nie každý dokáže rešpektovať inakosť, a to z viacerých faktorov. Zo svojej panovačnej povahy, neústupčivosti, možno chamtivosti. Ani nie tak tvrdohlavosti, pretože dá sa ustúpiť v mnohých veciach. Rešpektovať akúsi inakosť, a pocit trochu sa prispôsobiť je naozaj veľká vec, ktorú nie každý vie zvládnuť, a na ktorú nie každý teda má aj chuť.
Záverom ešte teda niekoľko myšlienok v krátkosti napíšem. Je naozaj dobré, ak v spoločnosti panuje istá hierarchia, kde jeden je naozaj čosi viac ako druhý. Mnoho ľudí to nechápe, pretože silou mocou sa dožaduje akéhosi uznania, alebo akceptovania. Niekto proste musí mať rozhodujúce slovo a právomoc v rukách. To ešte by som pochopil, pretože mnohí prirodzene po tom túžime, teda aby sme niekde zapadli a mali nejaké významné slovo, alebo lepšie postavenie a podobne. Ale naozaj to tak funguje?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár