je jedno čo budeš robiť. Je to úplne jedno. Podstatné je, či ti príde začiatkom mesiaca výplata, a či dokážeš žiť so všetkým tým, čo obnáša pracovný svet. Či dokážeš dozrieť vo svojich povinnostiach. Vieš. Poviem ti to takto. Niekto skončí ekonómiu na nejakej univerzite, ale paradoxne, aj keď to nie je pravidlo, horko tažko sa kvalifikovane, po známosti zamestná za minimálku, pričom keby chcel manuálne pracovať, a má na to, mohol by zarobiť určite mnohonásobne viac v práci, kde nepotrebuješ ani základné vzdelanie, a tých je naozaj mnoho.
Druhá vec. Rozumiem tomu, že väčšina birdzákov ste žiaci a študenti na strednej alebo vysokej, ale problém je, že v pedagogickom prostredí nemajú ani šajnu o tom, čo sa deje v reálnom živote. Vieš teória navždy ostane len teóriou ale prax je úplne iná, ale predovšetkým to je vina pedagógov, doslova to tak poviem, ktorí sú teoretici ako vyšití a prakticky sú na tom dosť biedne.
Vysielajú promovaných inžinierov ( ako to hovorí jedna srandovná pieseň) do sveta, kde sú totálne nepripravení na život. Rozumiem, že všetci musíme kdesi začať, aj mne bolo dlho predlho veľmi ťažko, ale v mojom odbore (poľnohospodarský manažment, neskoršie katolícka teológia II semestre) sa neuplatním nikde, pokiaľ som sa jednak nestal kňazom, alebo nepracoval v nejakom biznise, kde človek vie, že sa dá dobre zarobiť a žiť na nejakej tej ekonomickej a finančnej úrovni. Azda som ďaleko odbočil, no dobre.
Momentálne pracujem v zdravotníctve, a veľmi ma to napĺňa, a som spokojný so všetkým, aj platovo, viem si dovoliť veci, o ktorých som nedávno len mohol naozaj len snívať. Problém viacerých je totiž ten, že si dávame latku príliš vysoko... to nechcem robiť, to nechcem študovať, to je pre mna podradné, podradná práca, za minimálku robiť nechcem. ale inak sa nevypracuješ, a z niekadiaľ musíš začať. Z toho plynie frustrácia a podobné nechutenstvá.
To mnohí nedokážu, a preto sa im nedarí, a nevedia sa zaradiť v spoločnosti. Potom je to ťažko, pretože človek prirodzene si chce založiť rodinu. Roky plynú, chodí z miesta na miesto, raz robí kdesi v blave (kto tam azda nerobil....) potom ide inde pracovať, pobehá celé slovensko. Máš tridsať rokov a si slobodný, to pred dvadsiatimi rokmi neexistovalo, dnes je to úplne bežný životný štandard.
Zrazu cítiš ako starneš alebo dozrievaš, nazvi si to ako chceš, a ty jednoducho zrazu zistíš, že tvoje jednotky na strednej, alebo ačka z vysokej v indexe sú ti naozaj na milú jarmilu, a život je predsa len o niečom inom, ako si si to zo začiatku predstavoval. Ver mi, viem o čom hovorím.
To je realita poriadne zaostalého nášho školstva, ktorej som odvekým kritikom, čo som deklaroval v niektorých mojich blogoch, a moje argumenty som podložil na faktoch a ťarchu dôkazov. Ale čo je horšie, poriadne zaostalej nerozvinutej ekonomiky na sr, kde sa mentalitou pohybujeme doslova na úrovni rozvojových krajín. Mám pocit, že ku nám zanedlho budú chodiť dobrovoľníci s cieľom nejako humanitárne pomôcť.
Neviem presne, ktorý politik sa spýtal, že ako dokážeme vyžiť z našej minimálky (okolo tych 400) lebo on si to nevie predstaviť. Nuž ako. Tak, ako on dokáže žiť, bez lásky, bez porozumenia, bez nejakej blízkosti, bez citu, bez súcitu, a mohli by sme ďalšie faktory vymenovať.
S tým súvisia depresie, nezhody, možno prípadný alkoholizmus a iné neduhy, ktoré sa celkom isto môžu pridružiť v súvislosti s nízkou životnou úrovňou a celkovou duchovnou a materiálnou zdecimovanosťou národa, kde na jednej strane tu máme ľudí, ktorí od dobroty nevedia čo so sebou, míňajú nehorázne sumy, žijú si v luxuse ako králi, nepoznajú dno, nevedia sa poriadne správať, a na druhej strane sú tu ľudia, ktorí žijú na totálnej hranici chudoby, a žijú naozaj v takej nepredstaviteľnej chudobe, o ktorej sa nikomu ani len nesníva, ale to je realita života.
Azda si poznal také relácie v televízii, nebudem ich konkrétne menovať, môžeš si azda domyslieť, aj teraz beží taká relácia, veľmi nepozerám televízor, rád len motorizmus sledujem a duchovné relácie, kde v relácii sa snažia pomôcť. Viem, že mnohí majú na to rozličný názor, to je normálne.
Čo dodať na záver tohoto môjho krátkeho zamyslenia, reflexie? Ja v tom v zásade nevidím nijaký marketing alebo podobne, lebo keď vidím tie rodiny v akom prostredí nie vlastnou vinou žijú na pokraji ozajstnej chudoby behá mi mráz po chrbte, že v civilizovanom svete, v krajine europskej únie, kde sa papaláši chvália vysokým ekonomickým rastom niekto žije z ruky do úsť a počíta centy, aby deťom viac zvýšilo na desiatu do školy. pričom on samozrejme si radšej nedopraje, aby viac zvýšilo deťom, lebo prirodzene, deti, nemôžu ostať hladné, u nás dospelých je to iné, z hladu dokážem utvoriť obetu lásky, ale dieťa nemá čo hladovať. Myslím že k tejto téme som povedal všetko, a možno je to aj príspevok na zamyslenie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
yoss
3. 2.febuára 2018 22:02
Naozaj pravdivý článok, musím len súhlasiť, slovenské školstvo je sebaklam
Napíš svoj komentár