Na tento veľmi zaujímavý citát od geniálneho, a môjho veľmi obľúbeného anglického realistického spisovateľa som natrafil celkom náhodou, a veľmi ma zaujal. Ponúkam teraz krátku reflexiu, keď som rozmýšľal nad týmto výrokom.

Kresťanskí filozofi sú podobného názoru, ale s týmto sa nestotožňujem. Už Písmo Sväté v evanjeliu ma tiež vystríha pred tým, že keď dám nejaký dar, mám ho dať v tichosti a skrytosti, a Boh ma odmení, lebo on vidí aj v skrytosti, a odmenu dostanem keď budem raz stáť pred ním. 

je to biblická pravda, s ktorou sa plne stotožňujem, lebo je to božie slovo, proti ktorému sa nedá namietať a ani diskutovať o pravdivosti. avšak ak človek robí skutočne v prospech druhého, a nedostane sa mu primeranej odozvy, začína to človeka deprimovať. znechucovať. Je to niečo ako keď daruješ komusi dar, na kom ti záleží, a on ho ohrdne, dá ti to najavo. ako sa budeš cítiť. a druhá vec. nejde o to, že obdarovaný urazil darcu, ale tu ide o ten princíp, že keď si neváži čosi čo dostal, a mal inakšie očakávania, aké očakávania má potom od tohto sveta keď ho máločo naplní. 

niečo ako v kresťanskom živote. Aj život Pána Ježiša z ľudského hodnotenia nebol celkom šťastný. Od začiatku ho prenasledovali, a nakoniec ho ukrižovali. Prečo keď videli od neho toľko skutkov dobra, lásky a milosrdenstva Syna Božieho ho nakoniec tak hrozne zabili. Čo bolo za tým? Kde boli tie davy ľudí ktorí na Kvetnú nedeľu, asi päť dní pred tým mu volali na slávu Hosana Synovi Dávida, a nakoniec mu kričali ukrižuj ho... 

Mám k tomu ale niekoľko otázok. Kde zmizla ich láska? kde zmizlo ich nadšenie, ich zápal. Bolo to azda preto, lebo si mysleli, že sa pred nimi zjavil akýsi stelesnený ľudský revolucionár, ktorý ale koniec koncov nenaplnil ich predstavy o ich dokonalosti tohoto pominuteľného sveta? 

 vtedy mali nahlas povedať ako milujú Ježiša. Láska sa prejavuje konkrétnymi skutkami, ktoré musia byť viditeľné, a preukázateľné práve navonok a to práve preto, lebo o tom je láska. Láska ako primárne božská čnosť je konkrétny skutok, ktorý nespočíva v rozdávaní slov, ale dokázaní skutkov. nič viac nič menej. A čím viac ich preukážem, tým lepšie pre moju dušu, ktorú to ťahá bližšie do neba. Práve by sme veľmi zle spravili, keby sme si to nechali len pre seba.

Je celkom prirodzené, že keď dosiahneme nejaký významný životný míľnik, ako je svadba, ukončenie strednej školy, vysokej školy, s radosťou sa o to podelíme.

Ale pozor. Dôležitá je motivácia. Je to preto, aby ma ľudia obdivovali a v tichosti závideli, alebo preto, aby som azda pochybujúcim dobre poradil, povzbudil, že predsa sa len dajú robiť dobré výsledky vo svojom živote, a s pomocou Boha je všetko možné?

A preto rob toľko dobra ako len môžeš, a predsa v tichosti. Je to kontrast, lebo mnohí z nás túžia po hlasnom ocenení. Ja osobne mám ten istý problém. Mám napríklad akokeby nazvem to, takú vnútornú obavu, že to konanie dobra možnože častokrát vynde len na smiech, a my to budeme považovať niečo ako za stratu času, a predsa sa to človeka môže celkom nepríjemne dotknúť. To následne môže mať také rozuzlenie, že znechutený človek proste odchádza, pretože nie je dostatočne naplnený, a práve tie skutočnosti, ktoré teda možnože stáli v ostrom protiklade s tým, čo on považuje za dobré, lebo to tak naozaj je, ho privádzajú k inej činnosti, kde jeho vlastnosti a zručnosti sa uplatniť dajú. Tam, kde si to všimnú. Nie preto, lebo sa potrebuješ sám seba napríklad pred niekým vychváliť, ale preto, aby tvoje preukázané kvality,ktoré máš boli na osoh pre druhých a slúžili zároveň ako motivácia pre stále lepší a kvalitnejší život pre seba a ostatných, ktorí toto všetko zdieľame....

Neuspokojím sa, keď nedostanem za môj výkon zadosťučinenie. Nie preto, že potrebujem na vlastné uši počuť chválu na moju osobu, ale preto, že to, pre koho som obetoval môj voľný čas, a mohol ho využiť úplne inak a pre mňa prospešnejšie, malo nejaký význam a pomohlo to tomu druhému ku jeho skvalitneniu tej práce, ktorú vykonáva, aby mal pocit, že niekto ho potrebuje.

　 

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár