Pridal by som celkom rád druhý diel tohoto článku. Je celkom príjemné popoludnie, a ani neviem prečo dostal som chuť vypiť si dobrú kávu. Možno, ak mi čas a okolnosti ešte teda podľa možnosti dovolia, azda skočím na krátku prechádzku, pretože cítim, že potrebujem pohyb na čerstvom vzduchu. Je to aj preto, pretože potom dokážem sa na povinnosti lepšie sústrediť, a na druhej strane viem lepšie riešiť situácie, a predovšetkým s nadhľadom, čo je mimoriadne dôležité v každej oblasti života a práce.

Chcel by som sa ideovo a tematicky vrátiť ku myšlienke, ktorú som minule rozobral, a síce. Môže človek považovať za pekné niečo čo sa jemu nepáči?

Mnohí azda ktorí nemajú potrebu zamýšľať sa nad kvalitou života nevedia, že život sa netočí len okolo nich a podľa ich predstáv. Mám naozaj skúsenosť, že sa javili ako tí najlepší ľudia na svete a pasovali sa za riešiteľov životných rébusov, mali radi spoločenstvo, s obľubou ho vyhľadávali, radi zdielali určité tradičné hodnoty, ale to všetko len pre jedno jediné. Aby z toho vyťažili maximum pre seba a minimum pre ostatných a spoločné dobro. Inými slovami povedané, taký človek, ktorý žije na úkor hostiteľa.

A tak sa celkom isto viacmenej neprirodzene častokrát stane, že rozdielnosť s takýmto na pohľad ideovo blízkym jedincom je nezlučiteľná, ba čo viac, môže sa celkom isto medzi nimi rozpútať akýsi konkurenčný boj s vyslovene citeľnými až fatálnymi následkami. Čosi som spomínal, že niekedy je oslobodzujúci pocit, ak s niekým áno, v určitom okamihu zdieľame isté hodnoty, spája nás čosi viac, ako napríklad školské prostredie so spolužiakmi, alebo práca v kolektíve s ostatnými našimi spolupracovníkmi. Tam by som povedal že tá rozdielnosť je vyslovene žiadúca. Prečo? Pretože vyzreté osobnosti vedia, že akýsi nezdravý, prízemný, lacný druh akéhosi škodlivého sentimentalizmu, zameraného predovšetkým na vyznávanie lacného a prízemne nízkeho prejavu citovej slabosti je cesta do ničoty a vyslovene vlastného duchovného a duševného sebapoškodzovania, ktorý môže nadobudnúť naozaj škodlivé účinky.

Pretože človek je väčšinou zadobre, ako sa hovorí s niekým len vtedy, kedy dokáže ustúpiť. Poznáme príslovie, že múdrejší ustúpi, a hlúpejší sa háda. Lenže naozaj vyspelý a predovšetkým inteligentný človek, ktorý nie je povrchný, sebec, prospechár, čo chce využiť všetko a všetkých pre svoj prospech a osobné ciele dokáže naozaj skvalitniť aj druhému život, a podobne očakáva aj od toho druhého. To, že niekto vyžaduje taký istý prístup a spravodlivosť ešte neznamená, že to nechce robiť nezištne, a za všetkým vidí len akúsi odmenu pre seba. To nie. Človek celkom prirodzene taktne očakáva, že mu to druhý opätuje. A pokiaľ to ten druhý človek nie je schopný, s takým obyčajne končí spolupráca a tvorba akýchsi hodnôt, pretože obaja majú odlišné predstavy, čo celkom isto má za následok nezlučiteľnosť spolupráce. Na základe týchto skúseností, ktoré som nadobudol, a ktoré píšem aj ako odkaz na jeden blog celkom isto vyslovujem myšlienku, že vo veľmi malých prípadoch sa naozaj protiklady dokážu efektívne priťahovať s tým úmyslom, aby seriózne vytvorili dlhodobú spoluprácu, z ktorej by za určitých okolností a podmienok výsledok práce smerom dopredu a efekt mali pocítiť obaja.

A niekedy sa aj rozídu, ale len preto, aby postupom času zistili, že na základe predchádzajúcich skúsenosti sa v budúcnosti celkom isto opätovne spoja a nanovo vytvoria akúsi jednotu. Prečo práve toto teraz spomínam? Niekedy sa to môže stať, ale nemusí to byť pravidlom. Je lepšie, keď niekedy človek s niečím dobrým vopred urýchlene neráta, nemyslí na to, aby azda z očakávania nebolo koniec koncov jedno veľké sklamanie, ktoré vytvorí na určitý čas akúsi prázdnotu a podobne. To je pravdaže za predpokladu, že to dobre skončí, ľudovo povedané. 

Na záver napíšem niekoľko myšlienok. Rozdielnosť je vtedy dobrá, ak dokážu naozam vytvoriť dokonalú súhru. Napríklad ako dve ozubené kolieska zapadaju v mechanickom pracovnom prostredi do seba a tvoria súhru pre optimalizáciu a chod ďalšich ostatných mechanických častí napríklad v strojárenskom priemysle a jeho využití.

Na záver poviem jedno. Tak ako hovorím v poslednom odstavci, na priemyselnom príklade... Stroj, mechanizmus, nikdy neoklameš, tak ako tachometer za jedno funguje s otáčkometrom, teda nutne tvoria pre chod auta nerozlučiteľnú a najmä nedeliteľnú dvojicu. Nech sa vám všetkým darí.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár