Ako som spomínal, od leta som prežíval veľmi krásne obdobie, a to snívanie akosi cítim už pre mňa skončilo. Nejde o nič zlé, na veľmi veľa vecí a súvislosti som prišiel, a postupne chápal, pochopil, dalo mi to naozaj veľa. Jedno ma mrzí, že som niečo nedotiahol do konca, avšak sám neviem celkom presne, ako by to skončilo. Aký by to mal efekt. Ako by to bolo dnes, či by som necítil nejaký rozpor, alebo prítomnosť niekoho, kto by možno narúšal akúsi jednotu. Neviem presne. Bol som mierne na pochybách, hoci v danom okamihu v tom čase som šiel do toho naplno. Tušil som, že pravdepodobne niečo možno pokazím. Viem o sebe, že som veľmi živelný, sangvinickej povahy, a niekedy v akomsi návale radosti proste človek vníma veci inak, ako za triezva. Človek chce dať tomu človeku veľmi veľa, a snaží sa veľa pre to aj obetovať. Čo si vysoko vážim je skutočnosť, že obaja sme pristupovali k tomuto priateľstvu veľmi zodpovedne, vďaka čomu toto priateľstvo, stále trvá, hoci sa poznáme roky, od mala, nikdy sme sa do tohoto času nekontaktovali.
Vedel som, že to, čo nastalo, nebude mať asi dlhé trvanie, napriek tomu sa cítim veľmi povzbudený. Cítil som proste akúsi vnútornú istotu, že toto je pravé priateľstvo. Viacerí si myslia, že to všetko musí prerásť v akúsi lásku, avšak nie je to vždy pravda za každých okolností. Dosť som si prial, aby to tak aj bolo, napriek tomu cítil som isté pochybnosti, ktoré som si nevedel racionálne vysvetliť, a možno všetko je dobré presne tak, ako to je. Hoci ťažko povedať, ako by sa to ďalej vyvíjalo.
Môže niekto namietať, veď som z toho nič nemal. Pár stretnutí, ktoré ale mi dali veľmi veľa. Nekonečné, ale niekedy naozaj že nekonečné rozhovory na videočete, neviem či si to niekto dokáže predstaviť od nejakej piatej večera do polnoci. neuveriteľné pre mňa. Debata cez deň, večerom, paráda proste. Na normálnom čete, kedy som prežíval šťastie, aké som neprežíval nikdy. Aké som neprežíval, ani keď som chodil s bývalou frajerkou. Nechcem nikoho porovnávať, ale toto priateľstvo, ktoré neprerástlo do ničoho, mi dalo veľmi veľa.
Pochopil som, že je rozpor medzi časnými a večnými hodnotami, a to v tom, aj na základe tejto skúsenosti, ktorú som teraz opísal, a pokúsim sa ju dať do súvisu, že je niečo, čo trvá dočasne, a je niečo čo trvá večne. Tam je asi ten podstatný rozdiel, avšak problém je, či si to niekto dokáže uvedomiť plne. Hranica, alebo by som napísal, ten pomyslený predel, čiara, medzi nimi, tá čiara proste je veľmi tenká, a niekedy zbadať ju, a držať sa istých pravidiel je dosť ťažké. V čom asi.
Nie raz pochybujeme o niečom, čo je isté. Potrebujeme si to overiť. Telefonujeme známym, kamarátom, či je niečo pravda, o čom sme sa dozvedeli. Napriek potvrdeniu, alebo vyvráteniu akéhosi faktu, stále proste pochybujeme. Je to aj dôsledok toho, ako sme mentálne nastavení v daný čas. Či človek prežíva emočne dobré, alebo zlé obdobie.
V tomto môže byť vnútorný rozpor medzi večnými a časnými hodnotami, či mi proste oplatí sa investovať do niečoho, v čom nemám istotu, a ako sa to ďalej má rozvíjať.
Častokrát sa stáva, že človek pokúša niečo, čo je akosi dávno stratené, a možno vôbec nemysliteľné. Možno človeka proste pobáda ešte akýsi strach. Niečo nepozná, ale chce spoznať. Kedysi sa niečoho proste stránil, ale teraz vie, že nech sa deje čo sa deje, teraz presne je ten správny čas, kedy si povie, že buď teraz alebo nikdy. A niekedy človeka naozaj môže veľmi veľmi mrzieť, keď stratí nejakú šancu, ktorú mohol vykonať.
Jedno príslovie predsa jasne hovorí, že nikdy neľutuj to, čo bolo, ale to čo mohlo byť a nebolo, a dodal by som... To nie je len o schopnosti alebo neschopnosti, ale to, že človek, ktorý dá do toho vzťahu všetko, a napriek tomu nie je priaznivý výsledok, v mojom prípade necítim sa byť nešťastný, práve naopak. Som povzbudený a naplnený priateľstvom, som povzbudený tým, že som dokázal aj udržať niečo v nejakej rovine, a bezhlavo sa nepustiť do niečoho, čo možno by pre mňa znamenalo duchovnú tragédiu, ako som to nie raz čítal aj tu na článkoch... a mnohých...
Ako som počul jeden citát, je pravdivý v tom, že múdry človek sa učí na chybách druhých (cudzích) a nie svojích, kedy možno je už neskoro.
Ešte možno nechápe celkom, že treba nohami stáť pevne na zemi, ale ako hovorí kresťanský citát, áno, nohy majú byť pevne na zemi, ale hlavou je dobré byť v nebi.
Rozmýšľať proste o hodnotách, ktoré nevidíme, ktoré môžeme len vnímať, a práve preto to vnímanie je veľmi intezívne, pretože nie vždy to dokážeme ovplyvniť svojimi vlastnými silami.
Keď človek nevie cez deň, čo bude večer. A večer nevieme čo bude ráno. Nikdy to nevieme, a nikdy nebudeme mať istotu, čo je zvláštne, ale zároveň veľmi spravodlivé.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár