Každý človek chtiac nechtiac zažíva v živote akýsi rozpor, ktorý je pre neho viac, alebo menej dôležitý. Začiatkom si to ešte nemusí tak uvedomovať. Možno preto, lebo ešte potrebuje chtiac nechtiac naberať určité skúsenosti a zručnosti, ktorým spočiatku nerozumie, prečo to tak musí byť. Všetko mu na začiatku pripadá také romantické, možno sa človeku do niečoho nechce.
Prirovnal by som to napríklad s prvou pracovnou skúsenosťou, kedy človek je viacmenej nadšený, kedy všetko dokáže emotívne prežívať, kedy to vníma napríklad romanticky, kedy sa teší, kedy príde prvá výplata a podobne, a pritom si postupom času dokáže uvedomovať, že to všetko nie je prechádzka ružovou záhradou, ale tvrdá realita, voči ktorej sa musí naučiť čeliť, aby človek prežil.
Na jednej strane teda aj z náboženského hľadiska teda máme jasný rozpor, kedy sme neustále konfrontovaný skutočnosťou, že všetko je v podstate dočasné, a nič na tomto svete nie je večné.
To prirodzene môže spôsobovať rozpaky, kedy človek naozaj nemusí byť stopercentne stotožnený s akousi ideou, že to, čo zažíva teraz v realite, dnes, zajtra zažívať nemusí. Na základe toho, celkom správne, človek dokáže naplno žiť a prežívať mnoho udalostí aktuálneho dňa, a žije, ako keby každý jeden deň, bol ten posledný. Žije proste naplno. Nevníma niekedy tú skutočnosť, že dnešný deň so všetkými špecialitami proste pominul. Niečo ako teraz. Máme niečo krátko pred deviatou, kedy píšem tento článok, je krátko pred koncom septembra, je dvadsiateho siedmeho, a viem predsa prirodzene, že zajtra kalendár predsa len bude ukazovať o deň dopredu, nikdy nie ten istý deň, alebo deň dozadu, než by bol akokoľvek nádherný, všetko je história.
Keď som bol na strednej škole, a to bolo 19 rokov dozadu, celkom presne si pamätám približne aj o takomto čase, no bolo to prirodzene začiatkom nie koncom septembra, kedy sme mali hodinu dejepisu, a povedala nám pani profesorka, že čiastočne aj táto konkrétna hodina je už v podstate história, ktorá sa nezopakuje. Jednoduchý dôvod, lebo prvá hodina je len raz, potom príde druhá tretia, ale čo je najdôležitejšie, a toho som sa desil na konci maturitného obdobia že...
Keď sa vrátim v spomienkach na moju milovanú strednú školu, desil ma moment, že tú školu proste raz opustím, pretože človek si buduje práve na strednej veľmi intenzívne vzťahy, pretože práve v tom období mentálne dospieva, a jednoducho aj to mám pocit, že ten kolektív predsa mi dosť chýba, aj keď v mojich opisoch nechcem sa snažiť o akúsi vnútorné prežívanie sentimentality.
Možno príde do života istá zmena, voči ktorej sa možno ohradí, možno sa v niečom predsa len chtiac nechtiac musí aj podvoliť, musí sa jednoducho prispôsobiť, pretože si to predsa vyžadujú dané okolnosti. Práve vtedy človek môže v niečom akosi zásadne, nazvem to, precitnúť, a uvedomiť si ten rozpor medzi večnými a časnými hodnotami, a poviem teda v čom to takto vnímam.
Predovšetkým v tom, a to je dôležité opomenúť, že človek sa častokrát naozaj zháňa, naháňa, predbieha v niečom, v čom práve naopak by sa mal dopĺňať. V snahe kadekomu sa zapáčiť robí v podstate fatálne chyby, kôli ktorým prichádza o akýsi vnútorný pokoj. Prečo dôležitý. Rozpor je v podstate aj potrebný, pretože tým pádom si človek dokáže jasne vymedziť určité pravidlá, ktoré sa snaží dodržiavať a rešpektovať.
Predsa vprostred akéhosi vydobytého poriadku v človeku nie raz môže za určitých podmienok zavládnuť neistota, strach, chaos. Práve tým že človek sa snaží všetko spraviť perfektne dokonalo, si snaží teda všímať si aj tie maličkosti, detaily, ktoré za bežných okolností možno by aj prehliadol, a práve ony spôsobujú, alebo teda môžu za určitých podmienok spôsobovať, domnievam sa preto, určitý rozpor. Človek teda niečo chce vykonať, ale sa možno bojí. Bojí sa možno následkov, ktoré plynú z jeho činnosti
Ľudia sa schádzajú, rozchádzajú, a to z rozličných dôvodov, sú to vzťahové nedorozumenia, sú to rozličné názorové a ideologické dohady, ktorým možno oni sami ani tak celkom nerozumejú, ak sa to snažia prezentovať, avšak idea akejsi vlastnej dokonalosti ich častokrát ženie do nepríčetnosti, kedy strácajú súdny rozum a pevnú pôdu pod nohami tak, že v snahe presadiť a presadzovať napríklad svoj názor, svoju ideu, svoju mienku, a proste všetko to, čo si myslia, sa dostávajú paradoxne s tými najlepšími priateľmi do konfliktu, z ktorého pramení napokon vzájomné ticho, ktoré medzi nimi pretrváva spravidla veľmi dlho.
Záverom teda ešte niektoré moje myšlienky vyjadrím takto.
Niekedy to je na niečo samozrejme dobre. Pretože takto človek si dokáže uvedomiť, presne to, čo píšem v nadpise, ten večný rozpor medzi večnými a časnými hodnotami, aby sme si proste uprostred nejakých maličkosti jasne vymedzili, čomu dávame v živote prednosť, kto alebo čo je pre nás dôležité, či veci používame na teda užívanie, a ľudí na milovanie, alebo milujeme veci, a používame ľudí vo svoj prospech, alebo len preto, lebo nám to niekedy takto vyhovuje.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár