.Komukoľvek môžeš pomôcť, pomôž rád. Veď dávno sa hovorí, že slúžiť a pomáhať sú vlastnosti vznešených ľudí..." Ján Amos Komenský.
Ak sa vrátim k úvodnému odseku spomenul by som asi toľko, že máme v podstate tendenciu vnímať všetko ako súčasnosť. Lebo všetko chceme zažiť tu a teraz. Nemáme radi čakanie, ani ja nerád čakám, a v mnohých veciach som netrpezlivý.
Keďže niektoré záležitosti, o ktorých som moc aj pochyboval, neprichádzali, a to úsilie, ktoré som vynaložil neprinieslo ovocie, v isté veci som prestal dúfať. Ostalo to v mojej pamäti, často na to myslím, ale prestal som dúfať.
Neviem presne, či tento stav sa dá vhodne nazvať ako náhľad do tej pomyslenej reality, v ktorej sa nachádzame vprostred tohoto sveta, neviem či to tak mám povedať. Jedno však viem, že v istých názoroch som dozrel vplyvom rôznych patrných udalostí, ktoré neboli a nie sú extra veľké, niekto by to nepovažoval za podstatné, niekto by sa nad tým možno ani nezaoberal, niekto by na to najradšej asi zabudol, ale pre mňa majú a mali veľkú cenu, práve preto, že mi nespôsobovali zlo, ale prinášali optimizmus a radosť, napriek tomu, že nikdy sa neteším dopredu, a viem, že v živote nikdy nič nie je zadarmo.
Sú chvíle, kedy človek má tendenciu si všetko sumarizovať, analyzovať, rozoberať, hodnotiť, koniec koncov, ide pomaly finále tohoto roka, a väčšina bude bilancovať.
Kedy možno človek vprostred sviatočných chvíľ, ktoré pomaly nastávajú bude proste cítiť rozpor medzi tými večnými a časnými hodnotami, možno sa častejšie zapodievame časnými hodnotami, čo všetko má zmysel, čo sa dá teoreticky odsunúť na vedľajšiu koľaj, čo všetko ešte nám je schopné možno nasadiť akési duchovné putá spútanej slobody, kedy človek sa nazdáva, že všetko robí slobodne, dobrovoľne, hoci v srdci cíti predsa len pravý opak.
Všetko si užiť súčasne, všetko prispôsobovať nášmu mysleniu. Náš životný štýl závisí ale od požiadaviek a od potrieb tohoto sveta, a tomu sa často prispôsobujeme. Je ale otázka, či sa my máme prispôsobovať týmto zvyklostiam, alebo tie zvyklosti používať tak, že si ich budeme prispôsobovať podľa nás. Podľa našich predstáv, kedy človek dá sa povedať, oslobodený od mnohých determinantov... nedá sa povedať že od všetkých, pretože to sa asi nedá, sa bude tešiť na to, čo príde. Bude v šťastí plniť si svoje úlohy.
Zažívam to aj ja. Nevynechávam prácu, ktorá šľachtí, a viem veľmi dobre, že je veľmi potrebná. Je veľmi potrebná pre tento časný život, pretože slúži na duchovné zveľadenie a posvätenie človeka. Nie raz sa mi napríklad stalo, že keď som nemal čo robiť, a bol som doma len tak... necítil som nudu, ale cítil som skôr takú prázdnotu. Nie vždy je práca, ale keď je, neváham sa chopiť nijakej šance. Vďaka mojej húževnatosti, ktorá by teoreticky mohla byť ešte väčšia, som už našťastie presiahol stanovený limit ročného zárobku, ktorý ale nechcem merať v peniazoch, pretože dobre viem, že je to niečo, čo je, ale to, čo pominie, a potom si poviem... a teraz čo. Je človek takto šťastný?
Záverom poviem toľko, že človek sa naháňa za niečím, čo pominie, a vie, že to pominie, a predsa to kladie na piedestál svojich stanovených hodnôt. Je to správne? Neviem.... Povedzte vy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár