Podceňovanie je azda niečo, čomu mnohí nechcú prikladať význam, a takejto téme sa vďačne azda vyhnú. Nechcú teda rozprávať o nepríjemných témach, pretože to nie je populárne. Odsúvame to na vedľajšiu koľaj, že sa k tomu predsa len vrátime. Pripadá mi to niečo ako systém vo vyučovaní, kde podľa mňa najdôležitejšiu úlohu vždy zohrávala triednicka hodina, ktorá spočívala v tom, že tam sa neučí o ničom, ale sa radia všetci navzájom, aby si vybudovali proste jeden k druhému akúsi dôveru.
A teda pilier dôvery v spolupráci je zaiste potrebný, pretože to predchádza práve tomu, o čom sa teda zmieňujem v nadpise môjho článku. A teda spočíva to v sebapodceňovaní, ktoré ale niekedy môže vyznieť ako opak pýchy. Môže to znieť niečo, čo má dočinenie s pokorou, hoci nie som si celkom istý, či by som to takto mal vnímať a chápať.
Nejedná sa o to, že nie každý sa chce o tomto rozprávať, skôr je to to, že človek bol kedysi možno odmietaný, nepochopený, a potrebuje nejakú istotu vo svojom živote. Potrebujeme teda nejakú istotu, o čo by som sa mohol oprieť, nejaký východiskový bod. To je presne, ako keď napríklad sa púštame do nejakej roboty, kde je dobré si niečo proste naplánovať, čo budem robiť dnes, zajtra možno v dohľadnej dobe, aj keď sa to nedá tak presne stopercentne určiť. Nevieme nikdy, čo nám prinesie nové ráno, a nový deň, nevieme nikdy a nepoznáme teda tie výzvy. A pravda je taká, že mnohí ich nechcú ani vidieť, a ani spoznať.
Na školách absentuje aspoň to bolo za mojich čias, možno s výnimkou občianskej náuky, alebo etickej výchovy takéto témy, ktorým sa teda v mojich článkoch venujem. Ono venovať sme sa tomu venovali, a v osnovách je teda kadečo dobré aj dnes, avšak nebolo to v dostatočnom rozsahu- nevenovalo sa tomu do hĺbky, pretože na to nebol ani čas. Dobre viem, že na dobré uniká ten čas veľmi rýchlo. Veľmi rýchlo plynie, pričom to menej dobré a príjemné mi trvá nekonečne dlho. neviem presne prečo je tomu tak.
Sebapodceňovanie azda môže celkom isto vzniknúť na základe zle odhadnutia svojich možností, kedy máme prehnané očakávania, ktoré teda prevyšuje všetko ostatné. Teda tú celkovú realitu odsúvame niekde inde, lebo vieme, že niekedy snívať s otvorenými očami je azda krajšie a lepšie, ako pozrieť sa pravde a realite do očí, kam spoznáme celú pravdu.
Človek sebapodceňuje niekedy sa aj preto, lebo vie, že z veľkej výšky je pád na dno horšie, ako keby sme mali padnúť z malej výšky. A nie vždy sa človek z toho dokáže účinne spamätať.
Radšej si teda poviem, že na niečo proste nemám, toto nie je pre mňa a viac menej je to nad moje sily, v čom už viac asi nestačím, teda povedané v skratke niečo akosi nechcem robiť, je to nad moje sily a zaujmem pozíciu, kedy niečo proste odmietnem, aj keď na prvý pohľad sa mi to zdá celkom dobré. Niekedy to možno vyznie celkom hlúpo. možno to vyznie tak, že niečo odmietnem čo je prvotriedne, čo je veľmi dobré, a moje záporné rozhodnutie práveže sa javí ako celkom nelogické, nesprávne, v čom som sa možno fatálne pomýlil, ale moja skúsenosť mi práveže hovorí celkom opačne.
Celkom vecné, vkusné, veľmi lákavé, možno ľahko prekonateľné, než realita ktorá nastane pravdaže neskôr a ktorá mi ponúkne teda pravdivý obraz toho všetkého, čo ma čaká a čo ma s istotou neminie, a toto si môže teda každý z nás povedať.
Záverom poviem asi toľko, že niekedy je dobré držať sa mierne v závetrí, úzadí, ako byť v niečom v popredí. Niekedy je nežiaduce, aby sme naozaj stavali len na náš osobnostný výkon, ktorý častokrát zatieňuje to čo skutočne v nás je.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár