Nie je dobrá myšlienka, kedy na človeka sa ide zhurta, kedy sa na niekoho akosi cielene útočí, kedy sa vyžaduje, ako by som to povedal, priamo, kedy sa na niečo ide k veci. Kedy sa nedá priestor ani čas na premyslene, keď niekto potrebuje jasnú odpoveď, nedá ani priestor ako som spomínal na to, nech človek má druhú šancu- Buď teda to vyjde všetko tu a teraz, alebo druhá šanca teda už nepríde. Nie je dobré si vybrať v nejakej tiesni, časovej a inej, medzi dvoma možnosťami, ktoré viac menej ponúkajú stresové riešenie.
A dobre vieme, že stresové možnosti, riešenia, predsa nie sú riešeniami, nie je to dobré, pretože človek v nich sa v podstate môže rozhodnúť zle, a dopadne to pre neho celkom fatálne. Nemusí to byť akési pravidlo, ale väčšinou to tak býva. Človek niekedy pokazí aj to, čo nechce, zničí všetko aj to dobré, pretože si myslí, že niečo ešte nie je dokonalé, ešte sa tomu treba venovať, treba pri tom využiť ten čas, ktorý máme a podobne, a obyčajne sa stáva, že človek väčšinou pokazí práve to, čo mal práve naopak, napraviť. Presne je to aj s neodbornou montážou, alebo akoukoľvek manipuláciou, pokiaľ človek môže mať aj dobré úmysly, častokrát, keď nemá v niečom zručnosť, prax, odbornosť, môže narobiť veľké škody, hoci úmysel mal paradoxne celkom dobrý.
V takýchto prípadoch nastupuje akési sebapodceňovanie, ktoré je opak preceňovania svojich schopností.
Napadla mi myšlienka, že za každým sebapreceňovaním, ako opak sebapodceňovania sa skrýva predsa dávka sebavedomia, ktoré teda môže byť znížené, zvyšené, a taktiež to celkom isto negatívne formuje ľudskú osobnosť, ako celok. Môže to byť akési krátkodobé vystatovanie, po ktorom príde menší pád, ktorý sme nechceli sami zapríčiniť, ale stalo sa. Môže to byť náš strach, ktorý nás síce hnal dopredu za nejakým cieľom, kde sa skrýval úspech, ale my sme ho proste nemali, nemali sme na to, ani na to možno nemáme.
Problémom preceňovania nie je nadhadzovanie svojich možností, ukazovania sa, že predsa ja na niečo mám a podobne, ale to, že podceňujeme tie možnosti, ktoré možno máme k dispozícii, že teda niečím a niekým cielene opovrhujeme. Ale to, že človek sa cíti veľmi istým, neohrozeným druhom, ktorému sa nič nemôže stať, čo je veľký omyl. Tu by som sa pristavil k tomu slovu, ktoré som vyslovil, a síce, že cielene niečím opovrhujeme, pretože dobre vieme, že takto sebavedomie človeku nerastie, a je to všetko možné, len to, čo to má byť to nie je čo je celkom isto na škodu veci.
Človek ktorý má prehnané ciele, a nebudú naplnené, nielenže ostane frustrovaný, znechutený, a bude ľudovo povedané kašlať na celý svet, ale väčšinou sa nepohne nikam. Ostane stáť na jednom mieste, a čo je horšie, u niektorých ľuďoch celkom isto môžeme badať istú formu regresu, teda úpadku, miesto toho, aby ten človek postúpil v tom pomyslenom rebríčku o stupienok vyššie, ako by to bolo dobré pre formovanie ľudského charakteru, osobnosti, a mohli by sme ešte ďalej menovať.
Záverom poviem toľko, že opak podceňovania nemusí byť preceňovanie, pretože v nich sa zrkadlí ľudská zrelosť, schopnosť, vytrvalosť v niečom, čo sme nemali a chceme.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
patrixo
14. 6.júna 2020 23:04
mohol by byt aj blog o precenovani
Napíš svoj komentár