Stáva sa, že keď niečo spravíme dobre, rozmýšľame, ako by sme to mohli urobiť možno ešte lepšie. Je správne, a dobré takéto rozmýšľanie, a celkovo takýto prístup k životu? Človek zanedbáva niekedy vo zvýšenej miere presne to, čomu sa má venovať, a veľa vecí robí opačne.
V podstate je to logické, ale tu vidíme, že napríklad aj v škole. Čím viacej sa budeme sústrediť na predmet, ktorý možno v niečom nám robí problémy, a cítime tam akýsi nedostatok, deficit, vedomostnú medzeru a podobne, tým lepšie si prejdeme azda tými najnáročnejšími skúškami, aké si možno vieme predstaviť, pretože budeme aspoň sčasti pripravení na nejaký nezdar, aj keď samozrejme píše sa to ľahko, ale realizuje sa to ťažko, čo musím teda priznať.
Ešte o čosi viac by sme tomu mali dať. Stále niečo proste chceme vylepšiť, niečo zrenovovať. Mne sa osobne táto myšlienka nepáči. Je to proste niečo ako vo výrobe áut, čomu som sa už venoval.
Sotva vyjde nový model nejakej konkrétnej značky, mne sa páči mercedes, a z bežných volkswagen, napríklad nový passat je veľmi pekný, ešte sa mi zapáčilo aj posledné eskové volvo, musím povedať. Proste svet motorizmu u mňa vedie naozaj, aj keď je to paralelné so skúmaním biblických vied, ktoré sa u mňa pohybujú rovnocenne na prvých priečkach mojich záľub.
Dneska som zmeškal motoring, ale to až tak nevadí. Dokážem o niečom rozmýšľať, ale nie len preto, že chcem na niečo prísť, alebo aby som sa s niečím uspokojil, čo som možno predtým nevedel, a vyvolávalo to vo mne akési otázniky. Práve že naopak.
Preto, aby som si prehĺbil moje vedomosti, aby som si prehĺbil to poznanie, ku ktorému som možno veľmi prácne prišiel. Aby to, čo som získal, aby som to jednoducho nestratil, ale aby som si to udržal.
Dobre poznáme príslovie, ktoré letí svetom, že predsa dáko bolo dáko bude. So súčasnou dobou, kedy dobre vieme, že ďalšia ekonomická kríza klope na dvere, a zase nastáva situácia, kedy nevieme, čo nám prinesie možno nasledujúci deň, je niečo, čo vo mne vyvoláva jednak rozpaky, lebo človek nevie, ako sa má správať. Vyvoláva to vo mne istým spôsobom desivé predstavy, keď si pomyslím, ako mnohí ľahkovážne pristupujú k svojim povinnostiam, teda či to je zodpovedné, alebo nezodpovedné. Presne je to v duchu toho hesla, ktoré teda spomínam začiatkom tohoto odstavca, a mnohí sa tým aj riadia, že predsa dáko bolo dáko bude. áno. Dáko bolo, dáko bude, je nespochybniteľné, avšak neznamená to, že teraz pustím tie pomyslené opraty zo svojich rúk.
Toto presne môže byť akýmsi čarovným spúšťačom sebapodceňovania. Podceňovanie má totiž jeden veľký paradox. Podceňujeme, teda neprikladáme význam tomu, čo by sme mali práveže sledovať vo zvýšenej miere, a prikladáme dôraz čomusi, o čomsi sme teda presvedčení, že všetko ide plynule presne tak, ako to má byť, a celkovo je to zanedbateľné.
Ak by som sa mal vyjadriť biblicky, čo ma napadlo teraz, presne ako spomína Písmo, že komára preciedzame, ale ťavu prehĺtame. Človek sa vyhýba svojim povinnostiam, a niekedy ku nim teda pristupuje celkom laxne. Tam celkovo padá napríklad aj sebavedomie, o čom som sa na niektorých mojich článkoch už zmieňoval.
Záverom môjho článku by som povedal, že z mojich pozorovaní sebapodceňovanie pochádza celkom isto z minulosti, kedy sme niečo možno zanedbali, niečom sa nevenovali, a čo je azda najdôležitejšie, stále sme sa museli niečom prispôsobovať, čomu pochopiteľne, donekonečna sa nedá. Zamyslite sa nad tým.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár