Minule, no teda cez víkend večer som bol u kamaráta, a na počítači sme pozerali jeden veľmi super americký horor, samozrejme, z kategórie tých s prepáčením za výraz sračiek, ale bolo to veľmi dobré, tá akčnosť, tá zápletka, ten hrôzostrašný dom, prostredie, proste veľmi super film.
Ale teraz idem opísať niečo inšie. Keď som bol ešte na strednej škole, teraz mi to vlastne napadlo, isto poznáte ten pocit, možno ešte zo základnej, a ten kto bol na vysokej možno takisto, že stávali sa takéto veci.
Ten, kto nebol pripravený na hodinu, a nebol pri odpovedi schopní povedať možno 5 súvislých slov, ktoré potom mohol vďaka slovnej zásoby rozšíriť aspoň na nejaké približné slovné termíny, ktoré približujú sčasti to, čo sa naučiť mal, ale o tom veľa nevie, tak aspoň niečo proste zo seba vypotil, proste snažil sa.
Doplatil ale za svoju nepripravenosť, a napríklad tá štvorka, alebo veľmi slabá trojka ho teda samozrejme pri tej odpovedi alebo písomke pravdepodobne neminula.
Čo ale chcem poukázať je fakt, že on sa aspoň snažil. Snažil sa aspoň niečo zo seba vypotiť, čo sa napríklad o niektorých nedá povedať. Isto má a mal takýchto spolužiakov, a samozrejme bifľošov, alebo naopak úplných flákačov, ktorí v snahe podporiť nejaké tie chrípkové prázdniny neváhali vstať zo školskej stoličky a pobrať sa samozrejme pokojným tempom smerom von zo školy, kým iný pravda zotrvali v triede do konca vyučovania.
Kto najčastejšie odišiel. Kto najčastejšie pustil opraty zo svojich rúk, kto najčastejšie sa vzdal boja samozrejme ešte pred tým, ako sa niečo začalo, poprípade samozrejme ani o nič niečo hrozivé v podstate nešlo?
To boli tí flákači, tí, ktorí mali silné reči, tí štvorkári, tí ktorí samozrejme najradšej cez prestávky sa bili na chodbách, cez telesnú, ktorí samozrejme radi provokovali, a podobne.
Čo tým chceli vyjadriť? Azda svoju zraniteľnosť, alebo svoje komplexy si riešili na druhých?
Silní sa aj tak veľmi boja. Boja sa publika. Boja sa tých, ktorých majú samozrejme poza svoj chrbát, a ktorí ich kryjú, ktorí kryjú ich veľké machinácie, ich nekalé praktiky, a tak veľmi sa boja, aby nič nevyplávalo na povrch.
Vysvetlite mi normálne, ako niekto, kto má v rukách osudy tisícoch, možno miliónov ľudí, sa niečoho môže báť, a je neustále pozorovaný, nič sa mu vlastne fyzicky nemôže stať.
Silní sa preto veľmi boja. Samozrejme, spomeniem okamžite, biblický príbeh kráľa Nabuchodonozora, ktorý sa samozrejme veľmi preľakol, keď bol na hostine u svojho kráľovského kolegu Belšacara.
Len v krátkosti opíšem stať, ktorá sa píše v Písme, že... roztriasli sa mu kolená, celý zmeravel, hrôzou sa preľakol....
Čoho sa zľakol? zľakol sa tých následkov, ktoré sa mu pred očami vynorili. Kráľ, ktorý vládol nad niekoľkými územiami, mal doslova v tom čase samozrejme pol sveta pod palcom, celý orient, celý východ mu ležal pri nohách, mal všetko, mal služobníctvo, mal veľké vojsko, všetko čo si len mohol dovoliť, dokonca spravil jednu z najväčších lúpeží v histórii, samozrejme má to na svedomí taktiež jeho predkovia, jeho krv, keď z jeruzalemského chrámu ukradol zlaté a strieborné nádoby, a na hostine z nich pili on, veľmoži a podobne.... no dobre nebudem ďalej rozoberať...
A zrazu sa mu zjavil nápis na stene, a on sa veľmi preľakol. Písmo opisuje, že sa mu roztriasli kolená, že sa mu uvoľnovali bedrové kĺby, a podobne.
Čoho sa bál taký mocný kráľ? A navyše keď dal uväzniť troch mládencov, ktorých hodil poviazaných do ohnivej pece, a im sa nič nestalo? Citujem Písmo..
Takto sa boja všetci mocní, ktorým dýcha na chrbát neistota, a sú veľmi zviazaní vplyvom mocnárov, vplyvom kadejakých zlodejských skupín, ktorí mu chránia chrbát, a v podstate je to také obojstranné priateľstvo, väzba, ktorá sa snaží všetko a všetkých pokryť, zlé niečo šikovne upratať ako sa hovorí pod koberec, a aby sa na nič nespomínalo.
Nedajme sa zmiasť. Pravda vždy zvíťazí, a to sa nedeje len v rozprávke, ale reálnom živote.
Na záver by som aj týmto biblickým príbehom, aj príbehom spoza školských lavíc, obdobie, ktoré som zo srdca nenávidel, ale aj miloval, najmä tie zlaté stredoškolské a vysokoškolské časy, hoci som toho veľa vody na výške nenamútil, ale aspoň som si to vyskúšal.
Silní sa veľmi boja. Slabých. Lebo tí majú oporu v Bohu, a pred ním sa skloní každé koleno, a ako som to neraz spomínal, rád sa k tomu vraciam, len v ňom je sila a spása, a jemu bude prisahať každý jazyk...
Pochválený buď Ježiš Kristus!
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár