No. Odpúšťa sa najmä tým ktorí mi ublížili.
Je to jednoduché. Závisí to od tvojho mentálneho nastavenia a duchovného presvedčenia. Zohráva čiastočne v tom rolu aj výchova. Buď je človek v niečom vzťahovačný, alebo sa nad niečím dokáže povzniesť. Aj od povahy to záleží. Ako dieťa sa pamätám, koľko krát sme sa hádali a zle robili ako deti.
Vôbec nejde o to, či niekomu odpustíš, alebo nie. To je možno akási súhra sentimentality. Ty im odpustíš, a to vidí jedine Boh, od ktorého odpustenie pochádza. Kto nemiluje neodpúšťa, kto miluje odpúšťa.
Biblický odkaz je viacmenej jasný. Pokiaľ si vychovaný v tom duchu, že občas človek niečo utŕži, ale musíš si niečím prejsť, a vieš tomu dať zmysel v tom, že si sa zas niečo naučil, a otvoríš si bibliu a na jej stránkach máš predsa samé správy o odpustení.... ako Boh odpustil hriešnemu človeku, ako ti je odpúšťané denne, keď sa denne voči niekomu prehreší, je to jednoduché.
V minulosti musel som si prejsť istým prerodom. Pred piatimi rokmi sa mi stalo niečo, čo mi v podstate kompletne zmenilo život, aj keď ešte to nepokladám za také niečo hrozné, ale zasiahlo ma to moc. A čo som spravil.
Najprv som to prirodzene nevedel stráviť. Nevedel som si predstaviť v niečom nepokračovať, v takom, čo bolo pre mňa vyslovene životný štýl. Dosť ma to ranilo. Z toho všetkého mi predovšetkým pomáhala modlitba a byť v prítomnosti ľudí, ktorých som mal rád, a mohol som sa ich na všeličo pýtať, byť v prítomnosti ľudí, ktorí mi nejako prejavili empatiu aj keď ich bolo málo.
A to je podstatné. Človek nie je stavaný na to, aby si bol ako stroj, ktorý niečo znesie, a nič sa nedeje. To nie je pravda. Kedysi som písal článok o tom, že či hnev mám pokladať za hriech... teda za niečo, čo je prekážka ku mojej spáse.
Teda či prechovávam hnev voči niekomu, kto mi ublížil. Vieš, odpoveď je veľmi zložitá. Pokiaľ nie si zrelý akceptovať nejaké rozhodnutia, a robiť rozhodovacie procesy, kde prejavíš svoju veľkosť osobnosť, nikdy nedozreješ do stavu, ako to požaduje biblia. Biblia mi nekáže odpúšťať teatrálne, a teraz nech ma bijú ďalej. To som sa nikde nedočítal.
Biblia mi hovorí,že.... utrpenie tohoto času nie sú hodny porovnávania sa s budúcou slávou, ktorá sa má na nás zjaviť.
Čiže čo mňa zaujíma nejaký niktoš, ktorý nevie prejaviť lásku, empatiu. A biblia ide ďalej a vo svojich statiach ma priamo nabáda, aby sme milovali aj svojich hriešnikov. Vieš. Je to silné slovo, pretože mať rád, milovať niekoho nevieš len tak. Sú páry, muž miluje ženu, žena muža. Dokážeš niekomu ublížiť, koho máš rád? Veď to sa nedá... Ten, kto ubližuje, ten nemôže milovať.
V pohrebných obradoch pri pochovávaní zosnulého je myšlienka v modlitbách, že Boh miluje, aj keď odníma. Ako je to potom? Ako môže niekto milovať, keď zároveň odníma? Vieš, to sú predstavy, ktoré hraničia, a kde končí naša ľudská logika. Inak sa to pochopiť ani nedá.
Možno to vysvetliť na princípe láskavého rodiča a malého dieťaťa, keď rodič niečo zoberie dieťaťu proti jeho vôli, s čím dieťa vo svojej nerozumnosti nechápe prirodzene, teda navonok sa azda zdá, že mu tým môže ublížiť. Ale ako to je potom? Ublížil mu naozaj? Nie. Je to istý proces, ktorým si musíš proste prejsť naprieč životom, od dieťaťa až po starca.
A potom dozreješ do toho bodu, kedy budeš šťastný, že sa ti nejaká nepríjemná udalosť stala, lebo ťa to posilnilo. Práve preto aj v kresťanstve sa posilnenie prijíma cez formu utrpenia, keď ježiš jasne hovorí, že ..."kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma..." Lukáš 9,27
List Pavla Filipanom, 4, 13 hovorí, že .... " všetko vládzem v tom, ktorý ma posilňuje v Kristovi..."
Len vtedy keď sa na ten kríž zahľadíš, častokrát (ak si kresťan) všetko, alebo mnoho pochopíš. A najlepšie sa odpúšťa práve v okamihu, kedy je človek mentálne pozitívne nastavený, kedy cíti že miluje a je milovaný.
A nejde tu o prejav zamilovanosti alebo prejav čistého sentimentalizmu, pretože milovať (biblicky a kresťansky) máš ľudí vo svojom okolí. Ja som to skúsil. Skúsil som nadviazať krásne priateľsťvo nie na základe milostných románikov a milostných avantúr a podobne, ale na základe dobrého srdca a lásky, ktoré pochádza od Boha.
Uznávam aj jedno, aj druhé, ale jedno človeka raní, vytvára atmosféru strach, a vedie k depresiu, úzkosti, nepohody, nelásky, a to druhé pretrváva. Pretrváva, a možno aj keď skončí, z daného vzťahu vyjdeš ako morálny víťaz práve v tom, že si obstál v nejakej potrebnej skúške,a nesprávaš sa konečne ako nejaký malý ufňukaný chlapec, ale ako zrelý muž.
Vytvoril som si nádherné priateľstvo, kde cítim, ako osobnostne a duchovne rastiem. Táto moja skúsenosť ma deň čo deň pobáda k modlitbe sv. ruženca, ktorú mám veľmi rád, a ktorá mi dáva veľmi veľa energie, sily. Čo na to povieš?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár